JELŠAVA. Dlhoročná ťažba a spracúvanie magnezitu silne poznamenali okolie Jelšavy a Lubeníka. Nové technológie pri spracovaní magnezitu a rozsiahle opatrenia na zlepšenie stavu životného prostredia sú úspešné. Ani odborníci však nedokážu odhadnúť, ako dlho potrvá, kým sa príroda v oblasti spamätá. Na zníženie prašnosti je potrebné kropiť a zametať cesty.
Krajina je bezútešná dodnes
Krízové boli hlavne 70. a 80. roky minulého storočia, keď bežala ťažba a spracovanie rudy naplno. Vtedajšie opatrenia na zamedzenie prašnosti boli málo účinné.
Aj dnes pôsobí krajina okolo Slovenských magnezitových závodov v Jelšave a Slovmagu v Lubeníku bezútešne. Poškodená vegetácia, umierajúce stromy a haldy, na ktorých sa iba zriedka uchytí rastlinstvo. Obdobie, za ktoré sa príroda dokáže zregenerovať, nevedia presne odhadnúť ani odborníci.
Opatrenia prinášajú efekt
„Nové technológie u oboch spracovateľov magnezitu priniesli výrazné zníženie prašnosti,“ povedal Ján Profant, vedúci Obvodného úradu životného prostredia Rimavská Sobota – stáleho pracoviska v Revúcej.
V Jelšave zaviedli aj automatický monitorovací systém a ani jeden z výrobcov v súčasnosti neprekračuje emisné limity.
Rastlinám sa v kruste nepáči
Približne tisíchektárová plocha takzvanej zóny A sa považuje za najväčší problém lokality. Pôda je tu najviac nasiaknutá horčíkom z ťažby magnezitu a vytvára sa tu krusta – horčíkové vrstvy, kde sa rastlinstvo nedokáže uchytiť. Odstraňovať sa dá iba postupne rôznymi agrotechnickými opatreniami. Tie sú však pomerne nákladné.
Okrem najohrozenejšej zóny imisie poškodili v okolí 205 kilometrov štvorcových územia. Členitý terén Jelšavského pohoria s častými inverziami a zhoršenými rozptylovými podmienkami situáciu len zhoršoval.
Obce kropia a zametajú
„ Kropiť cesty a zametať,“ taká je zvyčajne rada starostom okolitých obcí. Tak sa môžu najúčinnejšie zbaviť prachových častí horčíka.
„Cítiť to predovšetkým na ovocných stromoch, mnohé postupne vysychajú,“ hovorí starosta Magnezitoviec Július Branský. Tesne nad obcou sa nachádza aj mohutný masív Dúbrava, ktorého časť sa v roku 1991 v dôsledku ťažby zosunula.
„Nebol to žiaden lomoz, iba hora prachu,“ opísal zosuv starosta. Do Dúbravy by ľudia chodiť nemali, ďalšie zosuvy totiž nie sú vylúčené.
„Všetci vedia, že je tam vstup na vlastné nebezpečenstvo, ale nie každý to rešpektuje,“ dodal Branský.
