Ešte krátko pred ôsmou v nedeľu večer sa zdalo, že pred bratislavskou Incheba Expo arénou je náhodné stretnutie alternatívnej mládeže. Desiatky ľudí oblečených v čiernom postávali v hlúčikoch a príliš to nevyzeralo tak, že sa začne koncert legendárnej americkej formácie Nine Inch Nails. Keď však chvíľu po deviatej zhasli svetlá, veľká sála už bola viac než slušne zaplnená.

Čakanie a čakanie

V tom čase už mnohí pretrpeli nekonečný rad pred stánkami s občerstvením alebo sa naň vykašlali (fakt si tu naozaj na takmer každom koncerte musíme odtrpieť to isté?). Našťastie, o Noisecut to neplatilo. Táto mladá skupina v úlohe predskokana vcelku sympaticky rozohriala publikum. V polhodinovom bloku predstavila svoj príjemný elektro­­nicko–gitarový pop a z pódia jej neskôr poďakoval aj sám Trent Reznor. Práve tento štyridsiatnik je kľúčovou postavou skupiny Nine Inch Nails. Je to vlastne jeho autorský projekt, kde si prizýva rôznych muzikantov. Do Bratislavy priviezol klávesáka Alessandra Cortiniho, bubeníka Jossa Freeseho, basáka/gitaristu Jeordieho Whita a sólového gitaristu Aarona Northa.

V publiku dominovala čierna farba a tridsiatnici, ktorí na Nine Inch Nails odrastali od ich debutovej nahrávky Pretty Hate Machine v roku 1989. No našli sa aj mnohé výnimky, dosť silne napríklad z masy trčal päťdesiatnik s výzorom spisovateľa Dušana Mitanu stojaci (a rytmicky sa pohupujúci v mase vpredu) alebo tínedžerky, ktoré odspievali väčšinu textov.

Reznor v plnej forme

Počas takmer dvojhodinovej šou vytiahol Trent Reznor takmer všetko, vďaka čomu sa stal ako jeden z mála tvorcov alternatívnej hudby tak masovo ús­pešným – svojské melodické nápady, voľné kombinovanie rôznych hudobných žánrov vo svojich novších i starších hitoch, pôsobivé vizuálne efekty a v neposlednom rade aj fakt, že svoju závislosť od alkoholu sa mu podarilo skrotiť. Ak slovenské pivo naozaj ochutnal, ako avizovali organizátori, nebolo to určite v dávkach, na aké bol kedysi zvyknutý. Muž, ktorého vplyvný časopis Time vyhlásil v roku 1997 za jedného z 25 najvýznamnejších Američanov, je opäť v plnej forme. Na pódiu pôsobil sústredene a po celý čas dokázal elektrizovať väčšinu divákov.

Nine Inch Nails prišli do Bratislavy rovno z budapeštianskeho festivalu Sziget a včera sa presunuli do Prahy. Sú práve na turné s novým albumom Year Zero. Aj preto ho začiatok koncertu presne kopíroval – ako prvá zaznela inštrumentálka Hyperpower a vzápätí skladba The Beginning of the End.

Potom prišli staršie veci. Reznor od spomínaného debutu urobil iba päť ďalších štú­diových albumov, ale aj práve vďaka tomu je na nich natlačených množstvo skve­lých kúskov. Takmer žiadna vata, čo platilo aj o jeho nedeľňajšom vystúpení.

Kľúčové momenty

Prvý vrchol prišiel približne v polovici. Opäť s ďalšou pesničkou z nového CD, pomalou mrazivo hypnotickou Me I’m Not. Zvrchu sa na na pódium pred hudobníkov zniesla mrežová stena a na nej sa objavili laserové svetlá a videoprojekcia. Pamätníkom to pripomenulo, ako sa Pražský výběr kedysi objavil v Manéži Bolka Polívku, len odvtedy už je samozrejme technika (aj hudba) niekde inde.

Tá Reznorova je stále silná, v prípade rýchlych skladieb nabitá energiou a v prípade pomal­ších vecí zase silným napätím. Playlist bol postavený veľmi šikovne, skupina dokázala po sérii nadupaných kúskov šikovne uvoľniť miesto lídrovi, ktorý predviedol svoje klaviristické schopnosti v hitovke Hurt, ktorej k „nesmrteľnosti“ napomohol aj muž z úplne inej generácie a z úplne iného hudobného brehu – legendárny country spevák a gitarista Johnny Cash.

Ďalší silný moment priniesla Dead Souls, coververzia Joy Division. „A teraz jedna z mojich najobľúbenejších skladieb,“ vyhlásil Reznor a začali znieť tóny jedinej inej ako jeho vlastnej skladby, ktorú zase zviditeľnil (pre mnohých kultový) film Vrana.

Aranžmány sa príliš nemenili, no staršie veci stále vyznievajú veľmi silne. To sa potvrdilo aj pri Wish. Ďalšia z hymien 90. rokov, s neobvykle spomaleným refrénom, získala Grammy. Práve táto pieseň inak tiež dokazuje ošemetnosť hudobných škatuliek. Reznor vtedy získal cenu za „najlepšie metalové vystúpenie“, no jeho hudba je omnoho pestrejšia. Okrem pod kožu sa zadierajúcich trhaných riffov elektrických gitárov je v nej miesto aj pre elektroniku, húpavé rytmické groovy či balady.

Toho všetkého bolo v Inchebe dosť. A keďže aj tradičné miestne problémy so zvukom odrazu ustúpili, bol to určite jeden z najlepších koncertov tohto roka.

Päť otázok Nine Inch Nails

„Príďte o trištvrte na osem. Budete sa môcť na niekoľko minút stretnúť s lídrom skupiny, ale nebude to rozhovor, ale handshake. Chce iba pozdraviť novinárov,“ povedala nám členka organizačného tímu ešte v nedeľu dopoludnia. Nakoniec krátko pred koncertom Nine Inch Nails, keď v zákulisí Incheby väčšina novinárov zbierala podpisy, denník SME stihol položiť aj pár otázok. Štýlových by podľa názvu kapely bolo deväť, ale nakoniec lepších aspoň päť otázok ako žiadna. A navyše jednu z nich položil aj sám TRENT REZNOR.

Potriasať si rukou s novinármi je trochu čudné. Nebola by lepšia tlačovka alebo rozhovory?

„Je tu nejaký zástupca vydavateľstva Universal?“

Nie.

„Vidíte. Veľké firmy majú svojich pár hviezd a na ostatných hudobníkov kašlú. Nestarajú sa o promo, a keď to neurobí centrála, od lokál­nych pobočiek sa nedá čakať nič iné. Najlepšie je organizovať si všetko sám.“

Prečo potom stále vydávate vo veľkej firme?

„To je vec zmluvy. A tá znie: urobiť pre nich ešte jeden album.“

Tipujem, že to bude koncertný album alebo výberovka.

„Nie. Hneď keď skončíme toto turné, chcem napísať nové pesničky a potom ich nahrať v štúdiu.“

A ešte než vyjdú oficiálne na tom albume, tiež sa najskôr „náhodou“ objavia na USB kľúčoch a budú sa dať celé vypočuť na vašej webstránke?

„Nechajme sa prekvapiť. Dovtedy určite dokončím ešte jeden album. So spevákom Saulom Williamsom.“

(her)