operácii kolena v roku 1982 už dvadsaťpäť rokov leží v kóme.
NICE. Vo Francúzsku si štvrťstoročie od tejto smutnej udalosti pripomenuli aj na futbalovom ihrisku, pred stretnutím Nice - Auxerre dostali Adamsovi synovia Laurent a Frederik možnosť uctiť si otcovu pamiatku symbolickým výkopom.
"Jean-Pierre Adams, jeden z nás," hlásal nápis na obrovskom plagáte, ktorý pripravili fanúšikovia Nice, aby vyjadrili, že nikdy nezabudnú na hráča, čo bol v rokoch 1973 až 1977 ozdobou ich klubu a v roku 1976 mu pomohol k zisku domáceho titulu. "Toto gesto nám bude pripomínať, že futbalová rodina nezabudla na nášho otca a na to, čo spravil pre svoj klub," povedal po slávnostnej spomienke Laurent, ktorý mal v čase tragédie 12 rokov.
"Je to dodnes obrovská dráma a bolestivá spomienka pre všetkých, čo majú radi futbal," pripomenul po zápase tréner Auxerre Jean Fernandez, ktorý sa s Adamsom často osobne stretával na ihriskách po celom Francúzsku, keď ešte obaja boli profesionálnymi futbalistami. "Bol veľkým hráčom a veľkou osobnosťou," dodal.
Vzorová úloha
V roku 1948 v senegalskom Dakare narodený Adams začal svoju profesionálnu kariéru v Nimes a pokračoval v nej v Nice a Paris St. Germain. Na rozdiel od svojho slávnejšieho reprezentačného kolegu Trésora, ktorý to v mužstve dirigovanom Platinim dotiahol až do semifinále MS 1982, Adams nikdy nedostal príležitosť zažiariť na majstrovstvách sveta. Vo výbere krajiny galského kohúta pôsobil o niečo skôr, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Odohral zaň 22 zápasov a bol jedným zo vzorov pre vtedajších chlapcov túžiacich hrať na poste obrancu.
V roku 1982 pôsobil vtedy 34-ročný Adams v treťoligovom Chalone a v nemocnici v Lyone sa podrobil operácii krížových väzov v kolene. Zdanlivo triviálny zákrok sa skončil tragicky, futbalista sa z anestézie už nikdy neprebral. Odvtedy leží v kóme. Súd neskôr prisúdil čiastočnú vinu za nevydarenú operáciu chybám ošetrujúceho personálu, na osude pacienta to však už nič nemohlo zmeniť.
Nočná hliadka
Odvtedy je to Adamsova manželka Bernadette, kto ho nevládneho už dvadsaťpäť rokov dňom i nocou ošetruje. "Mama by vám vedela lepšie ako ja povedať, čo to znamená vidieť ho každý deň v takom stave," vraví syn Laurent. "Keď sme s ním, niekedy sa pohne, zakašle. To stačí, aby sme oka nezažmúrili a zostali pri jeho posteli celú noc. Rozprávame sa s ním, ako keby nám mohol rozumieť. Spoločne prežívame všetko s ním, trebárs narodeniny či Vianoce. A ukázali sme mu jeho vnúčatká hneď po ich narodení."
Adamsov mladší syn Frederik mal v čase nešťastia sedem rokov a zdravého otca si sotva pamätá, ale vie, že ľudia sa už dokázali prebrať z kómy aj po mnohých rokoch. "Je ešte niečo, čo by sa pre neho dalo spraviť?" pýta sa. "Nevieme. Ale vieme, že nikdy nestratíme nádej." (reuters)
