oží a ja budem mať dvacku k dobru.“
Pred obchodom som ešte kúpila červený melón, a keďže som tak pekne ušetrila, dopriala som si ešte jeden žltý. Cestou domov presviedčam samu seba, že sa nič hrozné nestalo.
Veď minule, keď mi predali starú smotanu a ja som pokazila omáčku, keď som kúpila desať vajec a vo vrecúšku bolo iba deväť, keď som doniesla domov kyslý tvaroh...
Ako tak sumarizujem všetku tú nespravodlivosť, zistím, že žltý melón chýba – nechala som ho tam, kde som ho kúpila. A je to tu! To máš za to. Hovorím si: „Pôjdeš pekne zaplatiť tú kávu a môžeš si kúpiť druhý melón.“ Odhodlane sa blížim k obchodu, keď sa ozve: „Mladá pani, vy ste si tu zabudli ten melón.“
No nie je toto znamenie? Ak by vyššia moc chcela, aby som kávu zaplatila, melonárka by ma zbadala, až by som vychádzala z obchodu. Takto mi bolo jasne naznačené, že to tak malo byť.
Zaďakujem za melón a kúpim ešte papriku, nech má tá trhovníčka tržbu. Keď si to tak všetko v hlave zrovnám, musím uznať, že spravodlivosť ešte existuje, samozrejme, pri tých, ktorí si to zaslúžia.
Doma rozkrojím červený melón. No, tento mal červený len názov. Bol taký doružova a chuť nanič. Ešte, že som sa vrátila pre ten žltý. Čo vám budem hovoriť. Ten chutil ako nedozretá tekvica a putoval tiež do kompostu. Tento rok som nakúpila už pekných pár melónov. Každý bol dobrý.
Nech mi ešte niekto povie, že spravodlivosť neexistuje.
Existuje, sviňa jedna.
Autor: Ľudmila Schwandtnerová
