Bol som už na akcii v Berlíne, na ktorej firme predvádzaná technika zlyhávala tak, že som o spoločnosti už nikdy nič pekné nenapísal. Bol som na firemnej akcii v Düsseldorfe, na ktorej mi manažér nadnárodnej firmy porozprával, koho všetkého firma na Slovensku úspešne podplatila a ja som si potajomky robil poznámky. Z firmami platených akcií v Istanbule a Dubline som pre istotu nenapísal vôbec nič a z ďalších akcií som v priebehu posledných ôsmich rokov odchádzal s presvedčením, že prítomným manažérom by som nezveril ani pokladničku so zbierkou na stužkovú. Skrátka: Novinári majú vlastný rozum a sú dostatočne cynickí, aby si mohli občas nechať zaplatiť nejakú tú konferenciu, a pritom naďalej písať nezávisle.
Argumentoval som takto už veľakrát, takmer som tomu sám uveril.
V skutočnosti som si za posledných osem rokov po každom pozitívnom článku z takejto akcie kládol otázku, aký by bol, keby som si cestu platil sám, a nikdy na ňu nenašiel dobrú odpoveď. A pri každom negatívnom článku som rozmýšľal, či nepíšem negatívne, len aby som si dokázal vlastnú nezávislosť.
Keď som pred pár mesiacmi cestoval za reportážou do istej zahraničnej firmy a nechcel od nej nič než povolenie na vstup, šokovaná spoločnosť za mnou pre dvojhodinovú návštevu vyslala cez pol Európy svoju manažérku, aby skontrolovala, čo chcem písať. Novinár platiaci si sám letenku určite nemôže mať čisté úmysly! Firmu nakoniec článok aj tak rozčúlil. Nestalo sa mi to prvýkrát, ale bolo to prvýkrát, čo ma pri tom ani v najmenšom nehrýzlo svedomie.
Bolo to takmer príjemnejšie ako spustiť sa z alpského svahu v čerstvom prašane.
Autor: šéfredaktor sme.sk
