Nedeje sa to v takom meradle ako predtým, ale deje sa to stále. „Zlatou érou“ novinárov milujúcich tieto i iné pôžitky boli deväťdesiate roky. Vtedy bolo bežné (a robil to i autor tohto textu) nielen hodovať na tlačových konferenciách, ale tiež jazdiť na útraty firiem do zahraničia či dostávať pomerne nákladné darčeky.
Zhruba v polovici deväťdesiatych rokov si mnohé médiá začali uvedomovať, že je to problematická prax. Stanovila preto určité pravidlá, ktoré sa odvtedy stále sprísňujú. Dnes existujú redakcie, ktoré už svojim zamestnancom píšu priamo do pracovnej zmluvy, čoho sa majú vyvarovať (napríklad je stanovená hodnota „pozornosti,“ ktorú smie novinár prijať).
Všetky pravidlá sa dajú obísť a nie všetky redakcie sa ich dobrovoľne zaviazali dodržiavať. Žiadny zákon ich k tomu nenúti. A potom, i v novinárskej brandži sú oblasti „skromnejšie“ a „lukratívnejšie“. Kým politický reportér sa musí uspokojiť na tlačovej konferencii na Úrade vlády s oschnutými chlebíčkami a minerálkou, prosperujúca počítačová firma predstaví počítačovým redaktorom nový produkt v najlepšej reštaurácii v meste.
Pokiaľ ich rovno nepozve na tú istú udalosť hoci do New Yorku alebo Londýna. Že je to v časoch internetu a videokonferencií zbytočné? Ale kde, nie je nad to sprostredkovať novinárom „osobnú skúsenosť“, tvrdia obvykle špecialisti na public relations. Obe strany však dobre vedia, čo sa tou „osobnou skúsenosťou“ myslí.
A to ešte nič nie je proti tomu, ako vedia na novinárov myslieť filiálky automobilových firiem. Nielenže do redakcií požičiavajú autá na testovanie (obvykle zadarmo, ale i tu sa nájdu redakcie, ktoré za požičanie platia), ale z nejakého dôvodu vždy predstavujú nové vozidlá neďaleko alpských zimných stredísk či prímorských letovísk. Potom sa čudujme, že podľa článkov v novinách jazdia všetky autá výborne.
Pre médiá je to príjemná, ale zároveň veľmi nebezpečná prax.
Výstražný rozmer dobre demonštruje aféra vyvolaná slovenským premiérom Robertom Ficom. Ten sa obvykle k médiám správa hlúpo a neohrabane, ale zároveň vie urobiť šikovný ťah. V oboch sa podobá svojmu „českému priateľovi“ Jiřímu Paroubkovi.
Lyžiarsky výlet ekonomických novinárov, zaplatený súkromnou penzijnou spoločnosťou, nie je nepochybne nijaká korupcia. To sa nikomu dokázať nepodarí. Ale zbavuje dotyčných novinárov či ich médiá toho základného kapitálu, ktorý majú. Totiž dôveryhodnosti.
Budú to mať veľmi ťažké, ak budú chcieť presvedčiť čitateľov, že o súčasnom spore medzi penzijnými spoločnosťami a vládou referujú nezaujato. Spadli tak, žiaľ, do pasce, ktorú si nastavili.
Autor: Miloš Čermák (Autor je expert na médiá)
