Mal vtedy štrnásť rokov a žil v Paríži, kam sa jeho rodičia prisťahovali z horného Sliezska. Veľkú radosť im neurobil, boli totiž Židia. Starý otec bol dokonca rabínom. Aaron však nevyzeral, že by si to chcel rozmyslieť. Rodičia sa s tým museli zmieriť a akceptovať jeho nové meno - Jean-Marie. Potom už nebolo treba potajomky čítať Bibliu.

Nová viera

K novej viere dospel Aaron v roku 1940. Teda asi tri roky po tom, čo si uvedomil, že existuje čosi ako nacizmus. Bol na jazykovom pobyte v Nemecku, ubytovali ho v rodine učiteľov. Tam sa rozprával s ich trinásťročným synom, ktorý mu s nožom v ruke hovoril: "Pri letnom slnovrate zabijeme všetkých Židov."

Jean-Marie sa vyhladzovaniu vyhol, spolu so sestrou ho rodičia schovávali. Vtedy už boli v Orléans, mysleli si, že to bude bezpečnejšie. Keď začali v meste odsuny, otec Jeana-Marieho bol práve na cestách. Jeho mamu však ktosi udal. Odvliekli ju do Osvienčimu, a tam aj zahynula.

Lustigerove kruté spomienky znovu ožili v januári 2005. Aj on bol na spomienkovom stretnutí k šesťdesiatemu výročiu oslobodenia tábora, ešte vo funkcii parížskeho kardinála. Pre televíziu TF1 vtedy povedal: "Bol som tam len raz, a nikdy viac som sa tam nemienil vrátiť. Je to miesto smrti a ničenia. Že tam idem teraz, som sa rozhodol len preto, lebo ma o to pápež Ján-Pavol II. požiadal."

Ján Pavol II.

S Jánom-Pavlom II. mali k sebe blízko. Kým ho však pápež v roku 1979 vymenoval za biskupa v Orléans, a neskôr za parížskeho arcibiskupa a kardinála, stihol Jean-Marie Lustiger spraviť veľa aj ako radový kňaz. Jeho kolega Guy Gilbert v denníku Le Figaro spomínal, že Lustiger vôbec nevyzeral a ani sa na rozdiel od iných bratov netváril, že je predurčený stať sa biskupom. Z neho sršala "len" radosť a túžba realizovať myšlienky. Vyjadroval sa vraj zdĺhavo, zároveň však vedel kedykoľvek prehovoriť jednoducho, najmä, keď sa rozprával s mladými.

Televízne zábery ponúkajú jednoduché vysvetlenie, prečo si Jean-Marie Lustiger ľahko získal popularitu - bol sympatický. Pôsobil dôstojne, mal pevný hlas, a pritom sa prirodzene, tak trochu potmehútsky usmieval. Niečo z toho, alebo všetko naraz, muselo imponovať študentom Sorbonny. Ak sa mu zdalo, že aj z filmu sa môžu niečo dozvedieť, zavolal im na prednášku Piera Paola Pasoliniho.

V kruhu študentov Sorbonny sa v máji 1968 začali formovať revolučné prúdy. O rok neskôr, keď boli intelektuálske a ľavicové sily do seba stále rovnako zahľadené, odišiel Lustiger do Ameriky a tam sledoval, čo všetko nové v občianskej spoločnosti vzniká a aké miesto v nej náboženstvo môže mať. Po návrate domov bol akoby o krok vpred.

Napokon, v tom bol najzaujímavejší. Zvyčajne si myslel niečo iné, ako ostaní kňazi, mal blízko k mondénnemu spôsobu života (respektíve, neodmietal ho), stále hovoril o modernizácii náboženského života a zároveň bol verný tradíciám.

Niekto o jeho kázňach hovoril, že sú snobské a zložité, iní mu vyčítali, že sa nezaťažuje bontónom. Ako napríklad vtedy, keď ho v Orléans v roku 1979 vymenovali za nového biskupa po zosnulom Guy-Marie Riobém - vo svojom prejave ho ani raz nespomenul. "Francúzski biskupi nikdy nezabudnú na nedostatok zdvorilosti," skonštatoval pre Le Figaro historik Jean-Francois Six.

Verejný život

Ani jeho voľba za arcibiskupa v roku 1983 nebola prijatá jednoznačne. Jedny noviny sucho napísali: "Ján-Pavol II. vymenoval nového parížskeho arcibiskupa, je to Žid." Ale to ním nemohlo pohnúť, veď vtedy už niekoľko rokov poznal nevôľu židovských kruhov, ktorým sa zase nepáčilo, že konvertoval. On v tom nikdy problém nevidel, a do konca života zvykol opakovať: Som kardinál, Žid a syn prisťahovalcov.

Jeho inteligenciu, jasný a briskný úsudok, s ktorým okamžite vybadal to dôležité, spochybnil len málokto. Pozoruhodný bol aj jeho evanjelizačný talent. V súkromí bol síce introvert, možno až plachý človek, médiá však boli jeho kamarátmi. Založil Radio Notre-Dame i katolícku televíziu KTO (nebola taká úspešná ako rádio). Keď si myslel, že treba, pridal sa k verejným demonštráciám - napríklad, keď chcel prezident Francois Mitterrand oslabiť súkromné školstvo.

Výrazne ho bolo počuť, keď sa hovorilo o AIDS, eutanázii, nezamestnanosti, mladých absolventoch. Jean-Marie Lustiger bol horlivý zástanca odluky štátu od cirkvi, obhajoval laickú spoločnosť. Zároveň ho zaujímalo všetko, čo sa v spoločnosti deje a vážil si politikov, športovcov i umelcov. Keď sa rozhodol začať liturgickú reformu, zavolal si na pomoc skladateľov Oliviera Messiaena alebo Pierra Bouleza.

Aj keď to dlho odmietal, v roku 1995 ho vyhlásili za Nesmrteľného, taký titul patrí každému novému členovi Francúzskej akadémie. A keďže sa vedelo, že sa často stretáva s Jánom-Pavlom II., vravelo sa, že by mohol byť jeho nástupcom.

Lustiger také reči absolútne odmietal, tvrdil, že sa pápežovi nevyrovná. Naopak, v roku 2005 odstúpil z pozície parížskeho kardinála, lebo už mal 78 rokov. V televízii s úsmevom vravel, že sa teší, ako si bude vychutnávať slobodu a ako bude môcť vstúpiť do metra, kedykoľvek sa mu zachce. Vtedy už vedel, že je ťažko chorý. Pred rokom verejne oznámil, že má rakovinu a kolegom vo Francúzskej akadémii pri poslednej návšteve povedal: "Už ma neuvidíte."

Na verejnosti sa poslednýkrát ukázal v januári, na pohrebe populárneho abbého Pierra.

17. 9. 1926- 5. 8. 2007

Narodil sa v Paríži v rodine poľských prisťahovalcov, dostal meno Aaron

V roku 1940 konvertoval na katolícku vieru a nechal sa pokrstiť na Jeana-Marieho

V roku 1954 ho v Orléans vymenovali za kňaza

Ján-Pavol II. ho v roku 1979 vymenoval za biskupa, v roku 1981 za parížskeho arcibiskupa a v roku 1983 za kardinála

V roku 1995 ho zvolili do Francúzskej akadémie

V roku 2005 odstúpil z pozície kardinála