Streda, 17. júl, 2019 | Meniny má Bohuslav
ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Ivan Kobner: Liečba homosexuality je somarina

Aj my sami musíme zmeniť správanie. Nestačí vykrikovať "akceptujte ma, lebo som teplý", tvrdí v rozhovore pre SME.sk homosexuál, ktorý si želal vystupovať pod menom IVAN KOBNER.

Narodil sa v roku 1964, celý život žije v Bratislave. Je homosexuál, s partnerom žijú spolu viac ako desať rokov. V mladosti sa neúspešne pokúšal o liečbu, jeho partner sa v dôsledku nej pokúsil o samovraždu. Zaujíma sa o umenie, film, literatúru a plávanNarodil sa v roku 1964, celý život žije v Bratislave. Je homosexuál, s partnerom žijú spolu viac ako desať rokov. V mladosti sa neúspešne pokúšal o liečbu, jeho partner sa v dôsledku nej pokúsil o samovraždu. Zaujíma sa o umenie, film, literatúru a plávan(Zdroj: Martina Strmeňová)

S rozhovorom ste súhlasili pod podmienkou, že ostane zachovaná vaša anonymita. Prečo?

Nejde o mňa, ale o moju širokú rodinu. Akceptovali, aký som, ale cítim, že potrebujú istú ochranu, lebo nie je jednoduché vyjsť s niečím takým na verejnosť. Možno by to bolo pre ľudí pod vlastným menom bolo dôveryhodnejšie, ale mne je jedno, či to tak bude pôsobiť. Neriešim to.

Aký je váš obľúbený vtip o homosexuáloch?

Tých je strašne veľa. Príde chlapík k lekárovi a hovorí mu: Ja som asi gay, potreboval by som pomoc. Lekár: Tak sa mi ukážte. Máte aspoň nejakú košeľu od Armaniho? Chlapík: Nie, len takú od Číňanov. Lekár: Aha, tak máte aspoň nohavice Hugo Boss? Chlapík: Nie, len také hnedé menčestráky. Lekár: Tak máte aspoň značkové trenky? Chlapík: Nie, len také červené plátené. Lekár: Prosím vás, tak to potom nie ste gay, ale obyčajný buzerant. (smiech)

Pociťujete vašu homosexualitu po všetkých skúsenostiach so životom ako nešťastie?

Absolútne nie. Som už starší pán, pomaly sa blížim k päťdesiatke a všeobecne platí, že ak chcete prežiť normálny život, musíte sa s takýmito vecami nejako vyrovnať. Som spokojný, dokonca môžem povedať, že až šťastný človek. A myslím, že všetky nepríjemnosti a problémy, ktoré ma v živote postretli, hrajú v môj prospech. Čo ma nezabije, to ma posilní. Medzi ľuďmi som akceptovaný ako osobnosť, zamestnanec, kamarát, ako človek... a na to má vplyv aj všetko to, čo som si v živote preskákal.

Mali ste veľa nešťastných období?

Áno. Myslím, že to prvé bolo spojené ešte s pubertou. Ale to platí všeobecne, šťastný je asi máloktorý pubertiak. Búria sa v ňom hormóny a tak to má logiku. Vidíte to, keď čítate blogy mladých ľudí o nešťastných láskach, „depkách" a podobne. To isté postretlo aj mňa a bolo to o to horšie, že som si svoju orientáciu uvedomil veľmi skoro. Treba chápať, že boli sedemdesiate roky a o homosexualite neexistovali žiadne relevantné informácie.

Prvá kniha o sexe, ktorá sa mi dostala do rúk, sa volala Ako milovať. To bola snáď jediná kniha o takýchto veciach, distribuovaná v tom čase. Mal som asi štrnásť alebo pätnásť rokov. V poslednej kapitole sa písalo, že existujú takí muži - bolo tam explicitne písané iba o mužoch - ktorí majú nie štandardné a normálne vzťahy. Teda vzťahy s inými mužmi. Boli opisovaní ako subtílni, s tenkým vysokým hlasom, ktorí pri chôdzi vrtia zadkami a radi sa obliekajú do ženských šiat.

Kamera: Lukáš Kodoň

To bola oficiálna socialistická definícia gayov?

To neviem, ale bola v podstate jediná, ku ktorej som mohol prísť. A vtedy som si povedal - sakra, to je nejaké divné, veď z tých podmienok nespĺňam ani jednu.

Vlastnú inakosť ste si teda uvedomili v štrnástich?

Už skôr. Myslím, že to prišlo vtedy, keď u mňa začali takzvané prvé „mokré sny". To som mal desať až jedenásť rokov. Vtedy som si totiž uvedomil, o kom sa mi vlastne sníva. A bolo to dosť ťažké, lebo som mal pocit, že nikto ako ja už neexistuje. Že som proste na zemeguli niečo výnimočné. To bol hrozný pocit.

Bavili sa s vami rodičia počas dospievania o sexe?

Nie. Za socializmu to nebola téma. Sexuálna výchova v podstate neexistovala. Svoju homosexualitu som si musel uvedomiť sám a to prišlo s tou vyššie menovanou knižkou. Aj keď o takých, akých tam popisovali, sa mi nesnívalo. (smiech)

Čo sa udeje v hlave človeka, ktorý zistí, že je odlišný od majority?

Neviem, či si na to ešte presne spomeniem, ale mám asi šťastie v tom, že som celkovo dosť silná osobnosť. Mňa máločo položí na lopatky. Celé to však bolo divné, netušil som, ako to všetko budem riešiť.

Dievčatá sa nám páčia, ale nepriťahujú nás

Prejavovali sa nejaké dôsledky odlišnosti vo vašom okolí, trebárs v škole?

2.jpgBol som mimo kolektívu, ale v podstate som sa z neho vyčlenil sám. Okrem homosexuality v tom boli aj iné veci - v pätnástich rokoch som v priebehu dvoch letných mesiacov vyrástol asi o tridsať centimetrov. Nepribral som ani kilo a stal sa zo mňa taký kostitras, ktorý sa ledva presúval z miesta na miesto, boli s tým spojené aj zdravotné problémy.

Veľa som čítal, do kina som chodil sám a keď som už aj mal nejakých kamarátov, väčšinou šlo o dievčatá. Nedokázal som to všetko spracovať. V každom kolektíve, tobôž v puberte, sa musí človek nejako prezentovať a ani som netušil, v čom by som sa mohol prezentovať ja.

U štrnásťročných chlapcov je bežné, že sa im páčia dievčatá. Mali ste vôbec nejaké obdobie, že sa vám naozaj páčili?

Toto je zle položená otázka. Existuje taký mýtus, že homosexuálom sa ženy nepáčia, ale to vôbec nie je pravda. Ženy sú úplne nádherné a homosexuáli majú radi nádherné veci. Mne sa páčia ženy aj dnes.

Zrejme som sa mal spýtať, či vás niekedy priťahovali.

To už je správna otázka. Nie, nikdy ma nepriťahovali. Napriek tomu som s jednou niekoľko rokov žil. Odmalička ma priťahovali iba muži, aj keď v detstve to samozrejme nebolo sexuálne. Prvá platonická láska v mojich šiestich rokoch bol muž.

Čiže niečo podobné, ako sa škôlkari - chlapci zvyknú zaľúbiť do svojej učiteľky v materskej škole?

Áno. Ja som sa zamiloval do jedného umelca a do jedného herca. (smiech)

Keď deti vyrastajú, obvykle majú oplagátované steny svojimi idolmi - spevákmi, skupinami a tak ďalej. Lepili ste si na stenu len mužov?

Nie, v tomto smere tam nebol žiadny rozdiel. Na stene som mal Mariku Gombitovú, Blondie a Freddieho Mercuryho. O jeho orientácii som vtedy naozaj nič netušil. Vôbec mi nenapadlo, že homosexuáli môžu byť aj medzi známymi ľuďmi.

Existujú nejaké príznaky, vďaka ktorým si rodičia môžu všimnúť, že ich dieťa je homosexuál?

Myslím, že nie. To nefunguje.

Prečo?

Lebo žijeme v dobe, keď je príliš rozšírená takzvaná metrosexualita. Znaky, ktoré by sa kedysi možno dali definovať ako „spoznávacie", nefungujú. Podľa mňa to rodičia nemajú šancu spoznať, tobôž v úplne mladom veku. Vychádzam z toho, že pre mňa sú štrnásťroční ešte sexuálne neaktívni. Tie lásky by v tom veku mali byť ešte len platonické.

Kedy ste začali sexuálne žiť vy?

Veľmi neskoro.

Bol to dôsledok uvedomovania si odlišnosti alebo osobnosti ako takej?

Podpísali sa na tom obe tieto veci.

Čo sa odohráva v duši gaya, ktorý začne pociťovať potrebu lásky, blízkeho človeka, opory v živote?

To bolo asi najhoršie obdobie. Mal som strašné depresie, ťažko som s nimi bojoval. Dokonca som si potom našiel kontakty na psychiatriu, kam som začal chodiť.

Sám od seba?

Áno. Ja som si vždy všetko riešil sám od seba. To som mal nejakých pätnásť až šestnásť. Vtedy som nevedel, kto vlastne som.

Tušil niekto v tom čase, čo prežívate?

O tom, že som homosexuál, nevedel nikto z môjho okolia až do mojich dvadsiatich piatich rokov. Samozrejme, okrem iných homosexuálov. Sexuálne som začal žiť, keď som mal dvadsaťjeden rokov, takže partneri to logicky vedeli.

Musia ma akceptovať ako osobu, nie ako homosexuála

Prečo majú mladí, ktorí si uvedomia svoju orientáciu, strach povedať to svojim rodičom?

Tu poviem len svoj názor - vyplýva to z toho všeobecného povedomia o nás. Predstavte si miestnosť, v ktorej je niekoľko stoviek ľudí. Štatisticky by v nej mali byť nejaké desiatky homosexuálov a lesbičiek. Čo myslíte, koľkí sa priznajú, že nimi sú, keď sa ich na to spýtate? Nikto. Aj pri tomto rozhovore som v podstate anonymne a kamerou neberiete moju tvár. Nie sme na to bohužiaľ pripravení. Vôbec mi pritom nejde o akceptáciu. Ja nepotrebujem, aby ma niekto akceptoval a toleroval.

Určite?

Mňa ľudia akceptujú kvôli mojej práci, schopnostiam a výsledkom. Nepotrebujem si to vydobýjať na základe toho, že som „teplý", veď to je úplne dementné. Musím byť akceptovaný ako osoba, nie ako homosexuál. Je to v tom, že ľudia jednoducho nie sú ochotní vyrovnať sa s tým a stále nás berú negatívne. Homosexualita - tobôž na Slovensku - nemá nejakú dobrú pozíciu.

Spomínali ste, že v pätnástich ste vyhľadali odbornú pomoc. To ste si vtedy uvedomovali, že sa z toho chcete vyliečiť?

Nie. Ani som netušil, či je to vôbec liečiteľné. Pomoc som vyhľadal, lebo som mal ťažké depresie. Veľmi prísne som však zamlčal, z čoho vznikajú a tak to uzavreli s tým, že to je klasika - zbláznené hormóny a to, že nemám kamarátov, či nejaký vzťah.

Považujete dnes za chybu, že ste neprezradili pravú príčinu?

Neviem, asi áno. Ale treba si uvedomiť, že priznať to nebola v sedemdesiatych rokoch žiadna výhra. Koniec koncov, ani dnes to nie je žiadna výhra.

Uvedomovala si socialistická spoločnosť, že v nej žijú aj homosexuáli a lesbičky?

Len veľmi málo. O niečom takom sa vôbec nehovorilo. Ani v médiách, nikde...

Napriek tomu, že už v sedemdesiatych rokoch bola homosexualita vyškrtnutá zo zoznamu psychických porúch?

Jasné, veď to bola kapitalistická záležitosť, to s nami nemohlo mať nič spoločné. Čo sa dialo za hranicami, bolo úplne irelevantné.

Mali ste niekedy chuť spáchať samovraždu?

Nie, ja nie. Ale poznám takých, ktorí sa o ňu pokúsili a niektorí boli úspešní. Bolo to tesne pred revolúciou a často to súviselo s liečbou. Koniec koncov, v tom čase som sa na ňu dal aj ja.

Príčiny samovrážd súviseli s neuznaním spoločnosťou alebo uvedomením si, že sa vyliečiť nedokážu?

Rolu tam hral predovšetkým strach. Jeden, čo bol v samovražde úspešný, skočil z dvanásteho poschodia v Dúbravke. Rozhodol sa, že sa dá liečiť, podobne ako ja a zistil, že to je proste hlúposť, že to nejde. Znášal to veľmi ťažko. Pochopil, že jeho túžba začleniť sa do spoločnosti jednoducho nevyjde.

Dôsledkom vzťahu so ženou boli vzťahy s chlapmi

Vráťme sa k vášmu vzťahu so ženou.

Mal som dvadsať rokov, zoznámili sme sa, lebo som sa rozhodol, že si nájdem partnerku.

Čiže čisto pragmatické rozhodnutie - chcem ženu a tak v sebe potlačím túžbu po mužoch?

Presne tak. Povedal som si, že budeme spolu žiť a bude to dobré. Našiel som si mladé, katolícke dievča z dobrej katolíckej rodiny.

Dozvedela sa neskôr, že ste homosexuál?

Odo mňa nie. Po štyroch rokoch sa však so mnou rozišla.

Ako ste ten vzťah vnímali?

Za tie štyri roky som zistil, že to vôbec nebude také jednoduché, ako som si predstavoval na začiatku. Vtedy som 3.jpgbol ešte panic, predtým som nemal žiadne vzťahy. Keď sa ten problém začal prejavovať vo všetkých formách, uvedomil som si, že takto to nepôjde. A vôbec nešlo len o sex, ale o všetky tie veci okolo vzťahu.

Dôsledkom bolo, že som jej bol neverný. S mužmi. Prvý sexuálny zážitok s mužom teda prišiel aj preto, že som začal sexuálne žiť so ženou. To bola strašná frustrácia. Prakticky žiadne veci vo vzťahu so ženou mi nič nehovorili. Chcete počuť niekoho, koho milujete a zároveň si uvedomujete, že tam nie je žiadny cit, že je to čisto racionalizované.

Pôsobí na homosexuála partner opačného pohlavia ako cudzí človek?

Samozrejme, že nie úplne. Žena je vtedy dobrá kamarátka, ale nijako vás nepriťahuje. Ona je zamilovaná, vy nie. Hovoríte si, že to musíte nejako zvládnuť a dať jej tie veci, ktoré požaduje a očakáva. Zavolať jej, kúpiť jej kvety, povedať jej, že dobré vyzerá... lenže to už nie je ako s kamarátkou, lebo tá reciprocita je na inej úrovni. Je to depresívne, lebo človek vtedy vlastne surovo klame. Významne pracuje na tom, aby to nejako fungovalo, aby ženu pozval na ples, tancoval s ňou, pobozkal jej ruku... teda na veciach, ktoré sú omnoho dôležitejšie ako samotný sex. Je to únavné a frustrujúce.

Hovorili ste jej, že ju ľúbite?

Jasné. Očakávala to a ja som bol dobrým partnerom. Nakoniec sa so mnou rozišla, lebo som sa bránil svadbe. Odkladal som to a odôvodňoval to tým, že študujem na vysokej škole. Tak sa zamilovala do iného.

Cítila, že tam niečo nehrá, že asi nie ste na ženy?

Myslím, že áno, veď ženy sú úžasne citlivé tvory, musela vedieť, že niečo nie je v poriadku, aj keď sme o tom nikdy nehovorili. Myslela si však aj to, že ju podvádzam so svojimi kolegyňami, zrejme si to takto racionalizovala. Áno, podvádzal som ju, ale s chlapmi. Nie veľakrát, ale predsa.

Ako na vás zapôsobil rozchod?

Veľmi sa mi uľavilo.

V hlave mi zaplo, že celé liečenie je somarina

Kedy ste sa rozhodli pre liečbu?

Potom, čo ma nechala, som si povedal, že to už nikdy neurobím. Rozhodol som sa, že nebudem mať už žiadny partnerský vzťah a že sa chcem liečiť. Vtedy sa už hovorilo, že existujú vyliečení homosexuáli a podobné nezmysly.

Koľko ste mali rokov?

Asi dvadsaťpäť.

Ako prebiehala samotná liečba?

To pre vás bude asi sklamanie, lebo u mňa je to taká vtipná príhoda do sobotňajšej rubriky Vtipnejší vyhráva. Moja liečba trvala presne jeden deň. Prišiel som tam a povedal im, že som si cez Linku dôvery zistil, že tam liečia homosexualitu a tak som sa prišiel vyliečiť. Pozerali na mňa ako na blázna, vraj čo ich otravujem s takými somarinami. Niečo som im podpísal a šlo sa na to. Liečba spočívala v tom, že mi ukazovali obrázky pre dospelých homosexuálov.

Čiže gayporno?

Áno. Ja som pritom niečo také videl prvýkrát v živote a bolo to samozrejme veľmi vzrušujúce. Princíp spočíval v tom, že mi pichli injekciu, z ktorej mi malo byť zle a potom mi premietali tieto veci, aby mi bolo zle práve z nich.

Čiže vtedajšia liečba spočívala v pozeraní homosexuálneho porna v spojení s liekmi, ktoré mali vyvolať, že je vám z neho fyzicky zle?

Presne tak. Nejako takto sa lieči antabusom alkoholizmus. Treba si uvedomiť, čo to bolo socialistické zdravotníctvo. Pichli mi tú injekciu, odišli preč, lebo bol obed, tri hodiny sa neobjavili a okolo mňa počas tej doby chodili rôzni pacienti z tej psychiatrie. Teda dosť zúbožení ľudia, ktorí na tom boli fakt zle a mne bolo zle z nich.

Medzitým tá injekcia odznela a keď mi premietali to porno, hovoril som im, že je to celkom fajn. Povedali, že tomu nerozumiem a mám pozerať ďalej. Pozrel som si teda skvelé porno a šiel som domov. A povedal som si, že tam už nikdy viac nepôjdem. V hlave mi totiž zaplo, že je to celé somarina. A vlastne aj oni sami sa tak k tomu stavali.

Liečbu absolvoval aj váš partner. Ten sa pokúsil o samovraždu.

Áno, ten tam bol neskôr ako ja a absolvoval ju kompletne celú. Ale sú to iba sprostredkované informácie, ako mi ich podal on.

Bola to tá istá liečba?

V niečom bola iná. Podávali mu nejaké medikamenty a chemické látky. On bol zamilovaný, mal vzťah a v samotnej liečbe sa využívalo práve emocionálne napojenie na partnera. Už sa vedelo, že existuje autosugescia a sugescia a ten doktor s ním robil akési relaxačné cvičenia. Najskôr ho uvoľnil a potom navodil situáciu, aby si predstavil, že je so svojim partnerom, milujú sa a do ich izby vstúpia rodičia. Stále šlo o to, aby sa homosexualita človeku spájala s nepríjemným pocitom a degradáciou.

Apriori teda odmietate, že by sa homosexuál mohol vyliečiť?

Homosexuál sa môže akurát tak rozhodnúť, že nebude žiť takým životom, ale vždy ním ostane. Aj preto som sa na celú liečbu vykašľal. On to však prežíval veľmi zle, lebo si uvedomoval, že ten priateľ ho priťahovať neprestáva. Došlo to tak ďaleko, že sa pokúsil o samovraždu. Našťastie prežil a žije doteraz. Nakoniec sa potreboval liečiť nie z homosexuality, ale z traumy, ktorú mu spôsobila samotná liečba.

Ak tvrdíte, že je to neliečiteľné, ako si potom vysvetľujete, že na zahraničných serveroch bežne nájdete opisy liečby úspešne vyliečených homosexuálov?

Tak, že sa tí chlapci jednoducho rozhodli, že budú žiť inak. A žijú inak.

Čiže len zmenili svoje správanie?

O tom nepochybujem. Keďže viem, o čom sa bavíme, niet dôvodu myslieť si čosi iné.

Nemohla medicína pokročiť natoľko, že je to naozaj liečiteľné?

Neviem ako. Neviem si to ani predstaviť. Existuje aj liečba vierou. Ale to je tiež len o rozhodnutí človeka. Všetky takéto veci môžu viesť výhradne k rozhodnutiu, že tak nebudem žiť. Veď snáď nikto neverí tomu, že večer ma vzrušuje Kevin Costner a ráno Michelle Pfeiffer. To takto proste nefunguje.

Poznáte homosexuálov, ktorí sa oženili, majú deti a sú šťastní?

Samozrejme, sú aj takí, ktorí sú spokojní. Splnila sa im túžba mať deti a potom jednoducho prestali sexuálne žiť. Je to u nich zväčša spojené so silnou vierou. Sex sa teda v takom manželstve nepraktizuje a tým je to vybavené.

A manželky to tolerujú?

Nič iné im nezostáva. Berú to ako nevyhnutnosť. Často totiž ide o ľudí, veľmi aktívnych v cirkvi. Ale to sú len moje domnienky, nikto mi nepovie, ako v skutočnosti reagujú ich manželky.

Existuje okrem orientácie na rovnaké pohlavie ešte niečo, čo odlišuje homosexuála od heterosexuála?

Som presvedčený, že nie. Ja žiadne rozdiely nevidím. Napríklad sa hovorí, že všetci „baleťáci" sú teplí. To je úplný nezmysel. Ja poznám mnoho vynikajúcich tanečníkov, ktorí homosexuálmi vôbec nie sú.

Platí však, že je ich tam viac ako v iných branžiach?

Áno. Ale netuším, prečo.

Promiskuitní sú ľudia všeobecne, nie homosexuáli

Prečo je s homosexualitou spájaná ružová farba?

Tento mýtus má bohužiaľ veľmi negatívny a hlúpy základ. Zrejme to pochádza z tých ružových trojuholníkov, ktoré boli zavedené na označenie homosexuálov v koncentračných táboroch. Tak ako boli označovaní židia žltou hviezdou, gayov označovali ružovým trojuholníkom. A možno k tomu prispelo aj to, že ružová farba sa považuje za ženskú. Je v tom istá paralela, že žena i gay sa orientujú na partnera rovnakého pohlavia, teda muža.

Ďalšie klišé - homosexuáli sú už z princípu promiskuitní. Je to pravda?

Kdeže - z princípu sú promiskuitní ľudia, nie homosexuáli. To je doslova zneužitie tejto informácie. Ja osobne si pamätám, že iba máloktorý môj spolužiak nebol z rozvedeného manželstva. Všetky tie vtipy o mužoch a sekretárkach predsa nie sú o homosexuáloch. Promiskuitní sú ľudia a muži zvlášť. Vyčleňovať z toho homosexuálov je smiešne.

Sú gayovia viac promiskuitní ako muži heterosexuáli?

5.jpgMôže byť. Z dôvodu, že im často chýba rodina, ktorú tvoria mama, otec a deti. Detičky sú predsa len istou väzbou a keďže ich zväčša nemajú, riešia to inak a majú viac vzťahov. Okrem toho - mladí homosexuáli v dvadsiatke si síce možno nehľadajú vzťah na celý život, ale to v tom veku predsa nerobia ani heterosexuáli. Na diskotéke predsa nebalia baby do trvalého vzťahu, ale pre niečo iné. Keď si však vezmete tridsiatnikov, už je to o inom. Ale to isté platí aj pre gayov. Toto sú proste ľudské vlastnosti.

Koľko ste mali doteraz partnerov?

Nebude to tak veľa. Asi piatich. To boli ľudia, s ktorými som vždy chcel mať dlhodobejší vzťah. Neviem ani, či je to veľa alebo málo. Vždy som mal ideu, že keď si nájdem partnera, nikdy nezačneme v posteli. Možno aj preto mnoho mojich vzťahov ani nezačalo. (smiech)

Prečo sa potrebujú homosexuáli počas všelijakých Love Parade a Gay parade prezentovať najmä sexualitou?

Nie je to úplne tak. Vysvetlite mi potom, prečo sa na Love parade natočí najviac heterosexuálnych amatérskych pornofilmov.

Prečo?

Lebo ľudia sú proste takí. Ja netuším, načo vôbec všetky tie gay parade existujú. Okrem toho to skresľujú aj médiá - vyberú si dvadsať obrázkov a tie prezentujú stále dokola. Pritom tam pochodujú aj normálni chlapi v normálnych rifliach a tričkách.

Zúčastnili by ste sa podobnej akcie?

Nie, ja som starý konzervatívny chlap. (smiech)

Prečo sa tie akcie robia?

Aby sa ľudia zabávali, čo viac za tým hľadáte? Prečo by sa nemohli pobaviť? Ja by som tam nešiel, ale rozumiem tomu.

Práve to sa však často vyčíta na diskusných fórach, že homosexuáli musia stále verejne demonštrovať svoju sexualitu, ukazovať sa...

Treba sa spýtať ich, ja neviem, prečo to potrebujú robiť. My s partnerom máme svoju vlastnú Gay Parade, keď ideme nakupovať a pohádame sa v obchode. (smiech) Vtedy sa tiež prezentujeme na ulici.

Chcem sa dostať k tomu, či práve takéto akcie nie sú jednou z príčin, pre ktoré pociťuje časť verejnosti voči vám odpor. Mnohí hovoria, aby ste s tým na uliciach neotravovali, a v súkromí si môžete robiť čo chcete.

To je tak smiešne... Choďte sa pozrieť na akúkoľvek bratislavskú diskotéku a zistíte, že sa tam dejú presne tie isté veci, ako na Gay Parade. Dokonca oveľa horšie. Kto sa vôbec k tomu vyjadruje? Mne to pripadá, že sa robí z komára somár a tie fotky z takýchto akcií fakt skresľujú. Vy si myslíte, že na bežných diskotékach sa nič také nedeje?

Kedy ste si uvedomili, že proste budete žiť ako chcete?

Zlomový bod si nepamätám, ale zrejme to bolo spôsobené revolúciou v roku 1989, takým tým voľným nadýchnutím. Zrazu som videl, koľko je tu homosexuálov, nakontaktoval som sa na nejaké združenie v Československu. Proste som bol úplne vyvalený, koľko nás je, že sa môžeme dokonca združovať. Dovtedy som mal predstavu, že je nás len zopár. Všetci sa skrývali.

Ako spozná homosexuál homosexuála? Existuje čosi, čo vás na prvý pohľad utvrdí, že je ním aj ten, s kým práve hovoríte?

To netuším, ja som na nič také neprišiel, aj keď mi viacerí kamaráti hovorili, že na to máme akési radary. Ja žiadne nemám.

Dá sa to spoznať podľa tej špecifickej chôdze alebo toho, ako rozprávajú?

Zrejme nie, lebo takto občas chodia a rozprávajú aj niektorí heterosexuáli. Poznám takých osobne. Ak existujú nejaké identifikačné znaky, mňa vážne obišli. Ja som sa zoznamoval zásadne na diskotékach alebo na inzeráty.

Kedy ste sa so svojou orientáciou priznali rodičom?

Keď som už bol totálne zabezpečený a prvýkrát som sa strašne zamiloval. Povedal som to mame.

Aká bola reakcia?

Všelijaká. Poplakala si a podobne, ale dnes je to už v poriadku. Trvalo jej to dosť dlho, ale nakoniec sa to podarilo.

Čo ju presvedčilo?

Videla, že som šťastný a že sme s tým partnerom naozaj spolu. Že sme naozaj pár, že tak proste žijeme. Nestačí o tom hovoriť, treba vidieť živý príklad, potom sa to akceptuje ľahšie.

Je somarina, že dieťa vychovávané homosexuálmi bude rovnaké

Túžili ste niekedy po deťoch?

Áno. Ale musel som sa toho vzdať vo chvíli, keď som sa rozhodol, že si nájdem chlapa. V tomto smere bolo jasné, že deti musím obetovať.

Sú vám sympatické snahy o presadenie adopcii homosexuálnymi pármi?

Sú mi mimoriadne sympatické. Táto možnosť by mala existovať.

Prečo?

Nebudem o tom teoretizovať, ale vychádzať zo svojho života, z mojej rodiny. Budem konkrétny. Keby sa niečo stalo môjmu bratovi v čase, keď mal ešte malé deti, bol by najradšej, ak by sme sa o deti postarali my. Stačí.

Odporcom ťažko.

Áno, lebo majú skreslené predstavy, že ako si môžeme adoptovať deti, keď stále lietame po diskotékach a „šukáme". Veď to dá rozum, že tí, čo robia niečo také, tak po deťoch vôbec netúžia. Ako keby medzi heterosexuálmi takíto ľudia neexistovali. Veď preboha, medzi nami sú homosexuáli, ktorí žijú v harmonických vzťahoch pätnásť, dvadsať rokov. Tí by vedeli poskytnúť dieťaťu dosť veľa. Možno viac, ako niektoré nefunkčné klasické rodiny.

Nebolo by to dieťa negatívne ovplyvňované? Že by takýto príklad „nasávalo" ako bežnú formu vzťahu?

To sú absolútne prostoduché a pofidérne argumenty. Čo by ho akože mohlo negatívne ovplyvňovať?

Nevidelo by tradičný vzorec rodiny - matka a otec, ale otec a otec, prípadne matka a matka.

A keď otec žije s deťmi sám, lebo mama odišla alebo umrela? Veď takéto situácie v reálnom živote normálne 1.jpgexistujú. Preto sa nerád bavím o názoroch ľudí, lebo názor je názor a ten môže mať každý z nás hocijaký. Nemyslite si, že na Slovensku neexistujú gayovia a lesbičky, ktoré spolu vychovávajú deti. Samozrejme, že existujú. Netvárme sa, že to nevidíme.

Keby sa môjmu bratovi fakt niečo stalo, môžu si všetci písať, že by tie deti skončili u nás. O to by sa postarala celá naša rodina. Veď to sa dá úplne jednoducho zariadiť. Aký problém? Môžeme sa na Slovensku hrať na nejaké názory, ale to je o ničom. Život je o inom, má svoju štruktúru a vlastné pravidlá, neriadi sa nejakými názormi.

Rodičia formujú názory detí, to je neodškriepiteľný fakt.

A čo by ich akože mohlo negatívne ovplyvniť?

Odporcovia to predsa jasne definovali - považovali by vzťah osôb rovnakého pohlavia za normu.

Ťažko, keby bol ten vzťah fungujúci a skvelý. Ako ich to môže ovplyvniť? Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal šestnásť. Ako to ovplyvnilo moje vzťahy s ľuďmi? Nijako. Hovorí sa, že by sa takéto dieťa stalo homosexuálom. Ale to je somarina, veď ani homosexuáli, ani heterosexuáli sa predsa žien nestránia.

To si vážne niekto myslí, že heterosexuálne dieťa začne túžiť po mužoch rovnako ako homosexuálny rodič? To sú nezmysly. Dôkazom je to, že všetkých homosexuálov vychovali heterosexuálne rodiny. Keby bola pravda to, čo sa tvrdí, mali by byť logicky heterosexuáli, nie? Veď mali vzor v rodine. Takto to vážne nefunguje.

Zrejme teda neveríte ani psychiatrovi Alojzovi Rakúsovi, ktorý tvrdil, že nejakých homosexuálov vyliečil.

Nie nejakých, ale jedného. On je strašne démonizovaný. Ja si dokonca ani nemyslím, že Rakús chce liečiť homosexuálov. Ale stále sú ľudia, ktorí to radi podstúpia, lebo sa im to zdá jednoduchšie. Rovnako, ako kedysi pre mňa.

Tomu jednému vyliečenému prečo neveríte?

Pretože sám na otázku, či je to pravda, odpovedal, že „chuť tu stále je, ale človek sa musí vedieť ovládať". Tam to začína aj končí.

Ako vás vnímajú ľudia vo vašom okolí? Vedia v práci, že ste homosexuál?

Áno, ale napriek tomu je to tabu. Nevedia to odo mňa a je mi to jedno. Ak má niekto problém s mojou homosexualitou, je to jeho problém, ja to nemienim riešiť.

Dáva vám niekto najavo, že ste neprijateľný?

Keby sme šli k tomu, či som bol niekedy kvôli svojej homosexualite perzekuovaný, tak sa mi to stalo viackrát, ale vždy v prostredí, v ktorom by som to najmenej očakával. Konkrétne som sa chcel jeden čas venovať umeniu, a práve kvôli homosexualite som bol diskriminovaný. Vôbec som k tej robote nebol pustený a aj mi zdôvodnili, že je to kvôli tomu.

Kde sa vám to stalo?

To nebudem hovoriť.

Homosexuáli žiadajú registrované partnerstvá. Konzervatívci to považujú za útok na rodinu. Aké máte protiargumenty?

Doteraz som nepochopil, o aký útok na rodinu by malo ísť. Nerozumiem tomu. Na niekoho rodinu nejako zaútočí to, že budem registrovaným partnerom? To asi tiež vychádza z postoja, že rodinu tvoria iba mama, otec a detičky.

Je to zlý postoj?

Samozrejme, to je predsa blbosť. Rodina je oveľa širší pojem. Tam patria aj strýkovia, tety, súrodenci, rodičia a tak ďalej. Pritom práve pojem takejto rodiny je v spoločnosti silno devalvovaný.

Čím?

Najmä majetkami. To je skutočný problém dnešných rodín, nie to, že nejakí homosexuáli budú mať registrované partnerstvo. Súrodenci sa neznášajú, deti neznášajú rodičov, hádajú sa o majetky, dedičstvo...

Chcel by som vidieť lekára, ktorý by ma odmietol informovať o partnerovi

Kritici sa tiež obávajú, že registrované partnerstvá sú len začiatok. Že potom by ste žiadali stále viac a viac. Adopcie a podobne...

Možné to je. A čo viac by ešte mohli žiadať? Tým to končí. Takže všetky tie viac a viac sú somariny. Mám strašne rád poznámky typu, že keď my chceme registrované partnerstvá, niekto sa chce zaregistrovať so svojim psom. Veď nech sa páči. Keď ten pes bude schopný na úrade povedať „áno", som všetkými desiatimi za.

Ako vnímate, že vás prirovnávajú trebárs k zoofilom, pedofilom a podobne?

Toto zo svojho života absolútne vytesňujem a o takých hlupákoch odmietam diskutovať. Nech sa páči. Keď si takí ľudia myslia, že sú nejako výnimočne zdraví... Mám iné problémy ako riešiť hlupákov. K tomu som sa jednoducho dopracoval vekom. Nejaký sedemnásťročný mladík mi začne trebárs rozprávať, že som úplný odpad spoločnosti a mali by ma vysťahovať na opustený ostrov. Veď takýto človek je sám o sebe doslova vtip. Je to smiešne.

Prečo žiadate registrované partnerstvá?

Neviem, prečo ich chcú ostatní homosexuáli, viem, prečo ich chcem ja. Lebo ich proste chcem. Chcem byť registrovaným partnerom so svojim druhom.

Pre mnohých chabý dôvod.

Nevadí, pre mňa je to dostatočný dôvod.

Skúste to vysvetliť.

Jednoducho chcem náš vzťah preniesť na vyššiu úroveň.

Cítite potrebu vlastniť iba ten papier?

Áno. Som strašný konzervatívec a cítim potrebu vlastniť ten papier.

Okrem papiera by sa niečo zmenilo?

Nie. Nič. Myslím to úplne vážne.

Operuje sa tým, že by ste sa mohli dozvedieť informácie o zdravotnom stave partnera, keby bol v nemocnici a podobne.

Chcel by som dnes vidieť toho doktora, ktorý by mi odmietol povedať niečo o zdravotnom stave môjho dlhoročného partnera. Odtrhnem mu hlavu a kamsi mu ju napchám. Veď si ma predstavte, keď budem prežívať totálny strach o svoju lásku, že tam prídem a niekto ma niekam pošle. Mňa nezastaví ani buldozér, to vám garantujem.

Na toto ja registrované partnerstvo nepotrebujem. Uvedomujem si všetky tie problémy s majetkom, aj ďalšie veci, ktoré nám bez registrovaného partnerstva komplikujú život, ale toto fakt pre mňa nie je dôvod, prečo ho chcem. Ja si takéto veci vybavím aj bez nejakého zákona rovnako, ako som si celý život vybavoval všetko sám. O seba strach nemám, ale poznám ľudí, ktorým by to partnerstvo mohlo významne pomôcť.

Prekáža homosexuálom slovo buzerant?

Neviem, ja ho používam bežne. (smiech) Skôr ma štve, že sa nám venuje viac pozornosti ako treba. Stále to niekto rozoberá, píše o tom, vyjadruje sa k tomu. Načo sa vyjadrujú ľudia, ktorí o tom nemajú ani poňatia a nevedia, kde je sever? Koho to zaujíma?

Znamená to, že ak sa táto téma často objavuje v médiách a na blogoch, robí sa vám medvedia služba?

Presne tak. Blbé je, že to má stále ten punc Nového času alebo Markízy. Že sa o tom robí bulvár a takmer nič seriózne. Nemyslím, že si zaslúžime až takú propagáciu. Ale rozumiem, že ak chceme, aby sa niečo zmenilo, musí sa o tom aj písať a vysielať. Ale netreba sa v tom rýpať. A to platí najmä pre tých, ktorí tomu vôbec nerozumejú.

Ste veriaci?

Som. Nie som kresťan katolík, nie som dokonca ani kresťan. Mám vlastnú špecifickú vieru a cítim sa dokonca veľmi veriaci.

Od katolíkov sa dištancujete pre ich postoj k homosexuálom?

Bol to jeden z dôvodov. Druhý bol, že si nemyslím, že existuje nejaká inštitúcia, ktorá by mohla správnym spôsobom spravovať vieru.

Aj my musíme zmeniť prístup

Čo sa musí stať v spoločnosti, aby sa homosexuáli nebáli verejne povedať, čím sú?

Myslím, že to chce vymeniť iks generácii. Veľa záleží aj na nás samých, ako sa prezentujeme a správame. Čo čakáme v spoločnosti, v ktorej sú diskriminované aj ženy? Keď chcem od spoločnosti akceptáciu, je mojou povinnosťou niečo jej aj dať, nielen vyhlasovať „ja som teplý, akceptujte ma".

Čiže sa musí zmeniť aj prístup homosexuálov?

Jasné, to tvrdím vždy. Lenže tu neexistovala žiadna výchova príkladmi a podobne. Keď som bol mladý, našiel som blbú poučku v tej knihe, ktorú som spomínal na začiatku. Aj my sa učíme, ako s tým ísť von. Nemali sme sa kde naučiť, ako byť komunitou, ktorá bude spoločnosti prospešná a tú spoločnosť aj presvedčiť. Spoločnosť by pritom bola najradšej, keby sme neboli. Tak ako jej môžeme byť prospešní? Je to nekonečný kolotoč.

Ako sa cíti občan Slovenska, ktorému poslanec Gabura odkazuje, že žije v smrteľnom hriechu a Slota do neho kope ako do odpadu?

Jedným uchom dnu, druhým von. Nech si tie svoje názory užijú. Slota nech hovorí čokoľvek, vždy je to blbosť. Ani nemôžem povedať, čo si o ňom myslím, lebo by ma zažaloval. Keď sa ma niekto opýta, ako vníma tupca, odpoviem - ako tupca.

Vo vláde dominuje ľavicová strana. Myslíte, že otvoria aj tému registrovaných partnerstiev?

Ak ju u nás niekto otvorí, tak jedine Fico. To je hrozný pocit, že práve on, lebo som pravičiar ako vyšitý. Realitou však je, že to jednoznačne bude musieť otvoriť. Nikto iný to nespraví.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Ivan Kobner v prepise nič nezmenil.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

PETER KOVÁČ, súdny lekár a právnik o súdnom lekárstve a eutanázii

KAMILA MAGÁLOVÁ, herečka a podnikateľka

JOZEF ČERVEŇ, katolícky kňaz, pôsobiaci medzi Rómami na Luníku IX

MIROSLAV MAŤAŠČÍK, hlavný projektant mostu Apollo

ĽUDOVÍT KANÍK, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Elektromobily kúpime lacnejšie. Na cestách bude viac ekovozidiel
  2. Už to na vás niekedy padalo?
  3. Príbeh Maťa Homolu: Od malička srdcom pretekár
  4. Najefektívnejšie vám hladinu železa v tele doplní hémové železo
  5. Dvanásť zaujímavých výletov na spestrenie dovolenky v Turecku
  6. Tohtoročná Pohoda bude BEZ starostí
  7. Výnimočná učiteľka z Ružomberka
  8. Tipy, ako si vybrať najlepší televízor a ušetriť až 1960 €
  9. Hodnotenie profesionála: Dovolenka v Bulharsku
  10. Priláka Bratislava prestížne kongresy?
  1. Buďte na cestách v bezpečí pomocou kamery Mio MiVue 751 !
  2. Elektromobily kúpime lacnejšie. Na cestách bude viac ekovozidiel
  3. Tipy kde ušetríte najviac a čo si rozhodne nenechajte újsť
  4. Oslava 50. výročia pristátia na Mesiaci aj v Košiciach
  5. Už to na vás niekedy padalo?
  6. Príbeh Maťa Homolu: Od malička srdcom pretekár
  7. 15. ročník letnej školy pre študentov z TEC Monterrey, Mexiko
  8. Najefektívnejšie vám hladinu železa v tele doplní hémové železo
  9. S Erasmom v Českej republike
  10. Životné jubileum profesora Ing. Ivana Gschwendta, DrSc.
  1. Sporením sa oberáte o peniaze. Najmä v týchto štyroch prípadoch 23 566
  2. Hodnotenie profesionála: Dovolenka v Bulharsku 10 381
  3. Výnimočná učiteľka z Ružomberka 9 665
  4. Dvanásť zaujímavých výletov na spestrenie dovolenky v Turecku 8 837
  5. Rezervujte si last minute dovolenku so zľavou až do 70% 7 248
  6. Koľko stojí najlacnejší elektromobil? Cena vás poteší 6 473
  7. Nauč sa ovládať svoje auto! Skryté funkcie kľúča 5 791
  8. Tipy, ako si vybrať najlepší televízor a ušetriť až 1960 € 5 073
  9. Najefektívnejšie vám hladinu železa v tele doplní hémové železo 3 876
  10. Najväčšia banka zlacňuje hypotéky na rekordných 0,89 % 3 406