Stamm (1963) sa po románovom debute Agnes z roku 1998 zaradil medzi popredných predstaviteľov švajčiarskej po nemecky písanej literatúry.
Aj v literatúre veľmi často platí, že v jednoduchosti je sila. Táto banálna pravda sa dá aplikovať i na román švajčiarskeho autora Petra Stamma Agnes (Ikar, preklad Ján Jambor, Bratislava), ktorý som si prečítal s veľkým záujmom práve preto, že autor nepracuje na nejakej širokej epickej ploche a používa tie najprostejšie výrazové prostriedky, no pritom vytvoril silný ľudský príbeh.
V Stammovom románe vystupujú dve hlavné postavy, rozprávač a Agnes. Obaja sa úplnou náhodou stretnú v Chicagskej verejnej knižnici, on, autor niekoľkých beletristických kníh, študuje pramene k chystanému dielu o amerických luxusných železničných vozňoch (známe Pullmannove vagóny), ona je fyzička a pripravuje dizertáciu o „symetriách grúp symetrie kryštálových mriežok“, pričom zároveň hrá na violončele a miluje umenie.
Sedávajú každý deň oproti sebe, sprvu obaja ostýchaví, no napokon sa zoznámia a zblížia sa až do mileneckého páru, ktorý začne žiť spolu. Keď sa Agnes dozvie, že píše, žiada od neho, aby napísal aj o nej, či skôr o nich, čo sa na jej naliehanie napokon stane.
Tak začne vznikať román v románe, ktorý ona zároveň číta a porovnáva si napísané so skutočne prežitým, s verziami raz súhlasí, inokedy nie.
Medzitým však Agnes oťarchavie a vtedy sa začnú vzájomné spory, lebo on dieťa nechce, kým ona áno. Dôsledkom týchto zásadných nezhôd je, že Agnes sa od neho odsťahuje a rozprávač o nej dlho nevie vôbec nič, až sa mu raz donesie, že je chorá, a tak sa rozhodne navštíviť ju, hoci tuší, že sa už nerozlúčia.
Vysvitne, že Agnes potratila, no vysvitne aj to, že on v písaní príbehu pokračuje, dieťa sa narodilo, dal mu dokonca aj meno. Keďže sa práve blížia Vianoce, nakúpia svojej fiktívnej Margarétke šatočky, hračky a iné drobnosti, ktoré potom skončia v odpadkovom koši.
Prepletanie počítačového textu a reality je v románe neobyčajne pôsobivé, hoci autor nesiaha po efektoch a nearanžuje literárne scény ani v tragickom zakončení príbehu.
Líniu rozprávania vedie v pokojnom, až vecnom tóne (výnimku tvorí len Agnesin žiaľ nad nenarodeným dieťaťom), nedá sa však povedať, že napriek neprítomnosti citových výlevov je jeho prístup k veciam chladný a neúčastný.
Kladie skôr dôraz na tvrdosť vzťahov medzi ľuďmi, uzavretosť pováh. Zvláštne, že napriek tomu obe postavy majú zmysel pre poetično prírody i vesmíru, keď spolu hľadia zo strechy mrakodrapu na nočnú oblohu. A svoje poetično má aj záver románu, ktorý autor završuje dosť zvláštne a náznakovito.
Je to kombinácia pásma rozprávača a pásma počítačového textu, vytlačeného kurzívou, ktorého autorom je tiež rozprávač, ibaže ho napísal „potajomky“. Z tohto záveru nie je celkom jasné, ako skončila Agnes. Naznačuje sa len toľko, že zmizla a s najväčšou pravdepodobnosťou zmrzla v lese pri jazierku, kde boli kedysi spolu.
Stammov štýl je stručný a úsporný v každom ohľade. Jeho román patrí medzi literárne objavy a autor aj v ďalších dielach potvrdil svoj nevšedný umelecký talent, o čom podrobne informuje slovenský prekladateľ v doslove ku knihe.
