Pre zasvätených Bretonova Antológia čierneho humoru sa desaťročia vznášala na čitateľskom nebi ako nedosiahnuteľná hviezda prvej veľkosti. Keď po zániku ideologického embarga konečne vyšla aj v našich končinách, ocitla sa v pozícii oneskoreného povinného čítania, ak nie priam relikvie. Lenže vieme, že relikvia sa v dotyku s normálnou atmosférou správa podobne ako legenda v konfrontácii s realitou: rozpadá sa nám priamo pred očami. Aj túto kedysi provokatívnu knihu vnímame tak trochu ako vzácny druh ruže v herbári: jej pôvab si skôr domýšľame.
Na vine, pravdaže, nie je len tých 68 rokov, ktoré uplynuli od jej prvého vydania, ani príval nových autorov, štýlov či myšlienok. Nejde predsa o bežný encyklopedický slovník, nezastaráva nedostatkom nových informácií. André Breton ju vytvoril ako uzavreté komponované dielo a mala by pôsobiť tým, čo v nej je, a nie tým, čo sa do nej nedostalo.
Kľúč je teda v zostavovateľových literárnych láskach a antipatiách, prípadne v trpezlivosti pri hľadaní reprezentatívnych ukážok. Pri viacerých autoroch sa totiž usiloval predovšetkým zachovať počet riadkov a nekládol dôraz na výrazne pointované fragmenty, je to skôr defilé nápisov na slávnych hroboch než objavovanie mechanizmov komiky. Povedzme kusisko pred pointou useknutý Poe alebo Jarry, pri ktorom by jediná šikovne zvolená scéna z Kráľa Ubu priniesla oveľa viac než šesť krátkych úryvkov z rozličných diel.
Aj skalného sympatizanta občas zaskočí už výber autorov. Ak sa súbor začína čierno-čiernym Swiftom, logicky by niekde za ním mal nasledovať diabolský ironik Voltaire.
Prípadne opačne, prečo Swifta nepredchádza rovnako živý Rabelais či oboch dokonca už Villon? Odvážne rozvrhnutý projekt citeľne zužuje absencia znepokojujúceho smiechu ruských autorov prinajmenšom klasici, ktorých Breton určite poznal vo francúzskych prekladoch: Gogoľ, Dostojevskij, Andrejev. (Hoci ani taký Zoščenko mu roku 1939 nemusel byť cudzí.)
Permanentný surrealistický provokatér sa často prejaví ako veľmi krotký čitateľ. Pri O. Henryho inak bravúrnej magazínovej poviedke (mimochodom, prečo nie skôr krutý Ambrose Bierce?) siahol dokonale vedľa. Čierny humor sa ironicky uškŕňa nad základnými vecami človeka, ťaží z hraničných situácií či excentrických psychických stavov.
Ak O. Henryho postavy konajú opačne, ako by sa predpokladalo, nechtiac si humorne zamenia úlohy, je to síce duchaplný a všeličo naznačujúci, ale stále len povrch. Oveľa väčšiu dávku absurdity (i keď tiež nie priam najčiernejšej) z príbuznej témy vyťažil už starý pán Alphonse Allais.
No premena vysnívaného idolu na konkrétnu knihu rozhodne nesmeruje do muzeálneho depozitára. Bretonov súbor neprestal byť na mnohých miestach objavný a čitateľsky príťažlivý.
Zachraňuje pred nezaslúženým zabudnutím málo známych autorov i názory na humor. (Zaslúženú informatívnu funkciu navyše mohlo vydavateľstvo podstatne znásobiť, keby pôvodnú francúzsku bibliografiu autorov doplnilo o zoznamy českých a nemnohých slovenských prekladov.)
Čo si predovšetkým uchovalo pôvab a životnosť, sú skvelé mikroeseje o jednotlivých autoroch. Človek, ktorý zoči-voči záplave ťažkopádnych a umŕtvujúcich štúdií o markízovi de Sade len tak zľahka a spakruky napíše, že „práve on stál na počiatku žánru drsnej mystifikácie, hraničiacej so ’zábavnou vraždou’“, presne vie, o čom hovorí, a má čo povedať i dnes.
André Breton: Antologie černého humoru.
Concordia Praha.
Preložil Michal Novotný.
Autor: Kornel Földvári (Autor je spisovateľ)
