V ich repertoári však klasickú rozprávku nenájdete. Podľa nich je to recept na zaručený komerčný úspech, ktorý úmyselne nevyužívajú. V zahraničí ich divadelné predstavenia získali mnoho ocenení, na Slovensku sú známi skôr ako televízni Ela a Hop. Detskú reláciu v STV pripravujú už osem rokov a priniesla im "mediálnu slávu" medzi deťmi. Schopnosť tvoriť pre deti považuje za akýsi dar. Katarína Aulitisová

V televízii vás deti vidia každú nedeľu ráno. Ako často nakrúcate?

Každý druhý týždeň, vždy dva dni. Príprava trvá, samozrejme, oveľa dlhšie. Už len spracovať listy a balíky zaberie niekoľko dní. Deti strašne veľa píšu, sme totiž jedna z mála, presnejšie jedna z dvoch kontaktných relácií pre najmenších. So žartom sa hovorí, že do Slovenskej televízie chodí poštár dvakrát. Prvý raz prinesie poštu pre celú televíziu, druhý raz pre Elá hop!.

Spolupracujete aj s inými scenáristami, alebo si všetko pripravujete sami?

Námet vyšiel z mojej hlavy a píšem aj scenáre. Nie však všetky, to by sa nedalo stihnúť. Okrem toho je dobré, ak sa v relácii striedajú rozmanité poetiky. Od začiatku nám pomáhajú rôzni scenáristi, je to však náročné, každú verziu spolu s dramaturgom ešte kontrolujeme a pridávame rôzne bábkarske triky a nápady. Máloktorý scenárista sa zaoberá tak intenzívne bábkovým divadlom ako my a pozná bábkarske postupy.

Stíhate popri nakrúcaní aj iné aktivity?

Hrávame. Ale väčšinou len predstavenia Ela a Hop. Je to daň televízii, deti nás chcú vidieť aj naživo. Málokto vie, že pod značkou Divadlo PIKI sme vytvorili veľa iných zaujímavých predstavení. Teraz nám už na divadelnú tvorbu neostáva veľa času. V minulosti sme pripravovali jedno nové predstavenie ročne, za posledných sedem rokov, čo sme v televízii, sme stihli len dve. Príležitostne aj moderujeme a podieľame sa scenáristicky na programoch ako Otec roka, Dovoľte nám vstúpiť s dieťaťom, Rodinné koncerty a podobne. Vlani sme nabrali odvahu a začali sme režírovať nielen seba, ale aj iných. V bábkovom divadle v Maribore, v Slovinsku, vznikla pod našou taktovkou inscenácia „Pika Nogavička" a v Divadle Lutkarnica Koper, tiež v Slovinsku, predstavenie Kužek in Muca. Tento rok sa nám črtá podobná spolupráca aj so slovenským divadlom.

Keď sa povie Kuko alebo Drobček, každý hneď zareaguje. Pri Ela a Hop to nie je až také spontánne.

Kuka pozná naozaj každý, teda každý zo strednej a staršej generácie. Možno je to tým, že relácia Od Kuka do Kuka sa vysielala dvakrát dlhšie, ako vysielame my. Nás však zase poznajú takmer všetky deti od troch do trinásť rokov. Vieme to podľa listov, ktoré dostávame, a podľa predstavení Ela a Hop, ktoré sú vždy vypredané.

Čím to je, že ste neprenikli hlbšie do povedomia "dospelej" verejnosti?

Kedysi sa viac písalo o detskej tvorbe, bola to populárnejšia téma ako dnes. Pamätám si na množstvo článkov o Kukovi či Matelkovi, ale aj o detskej tvorbe ako takej. Po divadelnej premiére sa v novinách objavovali recenzie, autori sa preto snažili o čo najkvalitnejšie predstavenia. Televízia produkovala veľa programov pre deti a intenzívne to aj propagovala. Dnes je propagácia minimálna. Napríklad z televíznej súťaže OTO už dávno vypadla kategória detskej tvorby. Zaniklo niekoľko detských relácií a zrazu nebolo koho nominovať.

V tlači naozaj ťažko nájdeme niečo o vás alebo o vašich predstaveniach.

Áno, je len zopár statočných - nie je ich ani sedem, ktorí píšu recenzie na detské divadelné predstavenia. A nie je ani kde uverejňovať obsiahlejšie kritiky. O nás si môžete občas niečo prečítať v odborných divadelných publikáciách. Najčastejšie v českom časopise Loutkář.

Naše predstavenie O deviatich mesiačikoch, ktoré vzniklo podľa knihy Taťjany Lehenovej Je Miška myška? získalo množstvo cien v zahraničí a prevzali ho divadlá vo Francúzsku, v Belgicku, Maďarsku, Česku a Poľsku. Až potom sa začalo o ňom písať u nás doma. Podobnú skúsenosť máme aj s predstavením Paskudárium, ktoré vzniklo podľa knihy Dušana Taragela Rozprávky pre neposlušné deti. Na Slovensku sme ho odpremiérovali bez výraznejšieho ohlasu u odbornej kritiky. Neskôr sme sa s ním predstavili v talianskom Cividale na festivale Mittelfest. V bábkarskej sekcii sme vyhrali Zlatú marionetu. Dokonca sme to ani nevedeli, pretože po odohraní sme pokračovali v turné ďalej. Festivalu sa však zúčastnila aj Astorka, ktorá pravdepodobne dala avízo novinárom a vďaka tomu sa v tlači objavila informácia, že nejaké slovenské divadielko vyhralo taliansku Grand Prix.

Nie je problém aj v tom, že táto oblasť tvorby sa vníma ako niečo menej dôležité a menej atraktívne?

Myslím, že je to tak. Nedávno sme sa zúčastnili festivalu všetkých, to znamená aj detských, slovenských divadiel. Jeho cieľom bolo, aby sa autori stretli, zhodnotili a porovnali svoju tvorbu. Všetky súbory mali na festivale ostať ešte deň po svojom vystúpení, pre seminár, na ktorom sa malo rozoberať ich predstavenie. Všetky okrem detských. Rozpráva sa o tanečnom divadle, činohre, opere, o výtvarných projektoch, o všetkom, čo je pre dospelých. Ale to, čo je pre deti, si všimne málokto. Potom robí hocikto hocičo na hocijakej úrovni a výsledok je katastrofálny.

Rok po revolúcii ste založili vlastné kočovné divadlo PIKI. Nebol to priveľmi riskantný krok? Boli ste jedno z prvých súkromných, navyše detských divadiel.

Dva roky sme pracovali v kamennom bábkovom divadle, potom prišla revolúcia, všetko sa začalo meniť, len v divadle sa ani lístok nepohol. Mali sme pocit, že nemá zmysel tam ostávať, báli sme sa, že aj my budeme ako ten lístok, ktorý sa nepohne, báli sme sa stagnácie. Nerozmýšľali sme nad tým, či to zvládneme. Začínali sme s dvoma predstaveniami za mesiac (teraz sa nad tou intenzitou smejem) a s minimálnymi nákladmi. Zobrali sme jeden slnečník, jeden kufrík a chodili sme po škôlkach. Musím však povedať, že predstavenie Čin Čin od Ľudmily Podjavorinskej, ktoré sme vtedy pripravili, hráme dodnes, pretože stále patrí medzi najžiadanejšie.

To znamená, že už má úctyhodných sedemnásť rokov.

Uf! Má! Sedemnásť rokov pre divadelné predstavenie je ako sedemdesiat pre človeka. Lenže na rozdiel od človeka divadlo môže žiť stále, stačí rozpadnuté kostýmy a rekvizity obnoviť. Občas sa aj červenáme, keď si pripomenieme ten vek, ale keďže je oň stále záujem, budeme skákať ako vrabce, kým budeme vládať. Dúfam, že naše predstavenia a naše divadlo aj napriek pokročilému veku ostane ešte pár rôčkov živé. Ale rovnako dúfam, že ak by sa komukoľvek zdalo, že sa po javisku pohybujú už len živé mŕtvoly, dá nám to vedieť.

Zmenil sa detský divák počas vášho pôsobenia?

Budem sa asi opakovať, keď poviem to, čo tvrdia všetci. Myslím, že je agresívnejší. Kedysi chodili učiteľky s deťmi do divadla za čiarku - museli do zápisnice uviesť povinnú návštevu divadla. Nebol to síce dobrý, respektíve slobodný systém, ale deti si to neuvedomovali a do divadla chodili rady. Teraz sa nemusí, tak sa nechodí. A potom sa môže stať to, čo sa stalo nám, keď sme mali v sále tristo školákov, ktorí neboli zvyknutí na divadlo. Hrali sme v obci, do ktorej divadlo zavíta asi tak raz do roka a deti sa správali naozaj neprimerane - skandovali, kričali, dupali nohami, boli agresívne. Vôbec netušili, že divadlo je niečo iné ako štadión alebo šou typu SuperStar, kde majú všetci kričať a dvíhať plagáty. A tento dav detí zrazu začal diktovať, čo chce. To bolo veľmi zlé, pretože v takýchto prípadoch neviete, ako sa máte zachovať. Ak pôjdete proti ich vôli, predstavenie sa zasekne a vy sa dostanete do pozície moralistu. Alebo sa podrobíte, čo tiež nie je správne. Napríklad sme vyberali deti z hľadiska - vždy pri tom používame určitý systém, aby sa nám všetci nenahrnuli na pódium. Tentoraz sa však tí agresívnejší prebili a nepustili tých, čo sme my vybrali. Alebo preskandovali niekoho, koho chceli oni, niekoho, kto bol v triede práve in.

Pre akú vekovú kategóriu ste vtedy hrali?

Pre prvý stupeň základnej školy. Prvý ročník býva ešte v poriadku, ale už od druhej triedy vidieť takéto správanie. Neplatí to však všade. Tam, kde sa učitelia a rodičia venujú a deti sú zvyknuté chodiť do divadla, cítiť viditeľný rozdiel. V spomínanej obci mali záujem aj o ďalšie predstavenie, ale odmietli sme. Báli sme sa. Viem, že sa tým deťom predstavenie páčilo, ale bolo jasné, že išli len po povrchu. Smiali sa, keď niekto niekoho kopol, keď niekto padol, alebo sa naplašil. Myšlienka im unikala.

Klasické rozprávky by sme darmo hľadali vo vašom repertoári. Máte pocit, že je s deťmi dôležitejšie rozoberať iné, aktuálnejšie témy?

Viem, že to nie je úplne správny názor, ale vnímame to tak, že hrať Červenú čiapočku je jednoduchšie. Je to titul, ktorý keď napíšete na leták, máte zaručene plno. Taká malá detská "komercia". Väčšina ľudí, ktorá ide hrať pre deti, si vyberie práve túto istotu. My to nerobíme programovo. Snažíme sa prinášať na scénu nové texty.

Ovplyvnili váš repertoár aj vaše vlastné deti?

Keď si na to spätne spomeniem, vždy sme vyberali témy, ktoré sa nás alebo našich detí aktuálne týkali. Postupne sme riešili rôzne problémy a rôzne vzťahy - partnerské, rodičovské či súrodenecké. Napríklad predstavenie Čin Čin je o mladomanželoch, Paskudárium o neposlušných deťoch, Keď mama nie je doma - o vzťahu otca a dcéry. Pipi je zvláštne dievčatko, neprijímané spoločnosťou, Madam Dekla Rácia hovorí o detských právach a Kamoš obor vysvetľuje, aké je dôležité snívať. Keď som čakala moju prvú dcéru pripravili sme predstavenie O deviatich mesiačikoch, ktoré opisuje, čo robí dieťatko v brušku.

Slovenská verejnosť pravdepodobne nebola zvyknutá na takéto netradičné detské predstavenia.

Možno práve preto sme mali v zahraničí väčší ohlas ako doma. Keď sme naštudovali Paskudárium, usporiadatelia a učitelia hovorili "to je akýsi čudný názov", myšlienka hry o Deviatich mesiačikoch na nich pôsobila priveľmi odvážne a šteklivo a keď sme im núkali predstavenie Madam Dekla Rácia, mávli rukou, s tým, že "nechcú žiadnu politiku".

Prečo ste sa rozhodli tvoriť práve pre deti?

Myslím, že sme obidvaja s manželom k tomu akosi prirodzene inklinovali. Keď sa spätne pozriem na náš život, vždy sme sa snažili vyhnúť kontaktu s dospelými. Z kamenného divadla sme odišli nielen preto, že sa tam nič nezmenilo, ale aj pre vysokú koncentráciu dospelých. Stále nejaké schôdze, príkazy, zákazy, nariadenia. Nakoniec robíme sami a len pre deti.

Samozrejme, je to aj preto, že detský divák je fantastický. Keď sa mu niečo nepáči, pokojne vás vypíska, keď sa mu však niečo páči, tak vás vystíska. Myslím si však, že to nie je naša hlavná motivácia. Je to niečo v podvedomí, asi sa nevieme pohybovať vo svete dospelých.

V človeku musí ostať pravdepodobne kus dieťaťa, aby videl do detskej duše a vedel sa jej prihovoriť.

Obidvaja sa čudujeme, že vzniká toľko kvalitnej tvorby pre dospelých, ale ak sa niekto z tých ľudí pustí do práce pre deti, nedopadne to vždy najlepšie. Vynikajúci scenárista zrazu začne svoj scenár slovami: „Ahoj kamaráti, milí kamaráti,..." a hneď to má pre nás neznesiteľný, infantilný nádych. Problém spočíva asi v prístupe k dieťaťu. Treba ho brať rovnocenne, ako partnera. Mnoho ľudí má však v sebe zakódované, že keď tvoria pre deti, musia šušlať a používať samé zdrobneninky. Ak sa k tomu pridruží ešte postoj „však to je len pre deti, to je dobré", výsledok je jasný.

Aj keď si toto uvedomím, neznamená to, že dokážem vymyslieť niečo vtipné, čo sa bude deťom páčiť.

Všetci sa čudujú, ako je možné, že deti sa na tých našich "hlúpostiach" stále smejú. Pýtajú sa nás, odkiaľ berieme toľko nápadov. Priznám sa, že ani sama neviem. Možno je to tým, že máme za sebou istú klaunovskú prípravu. A možno za to ani nemôžeme, možno je to akýsi dar. Dar vidieť všetko okolo seba očami dieťaťa.