Filmové spracovanie seriálu Simpsonovci dokazuje, že jeho tvorcovia si už dávno zaslúžia Nobelovu cenu - za literatúru. Nielen tento deväťdesiatminútový film, ale celok so stovkami pokračovaní patrí k tomu najlepšiemu, čo ľudská kultúra v uplynulých dvoch dekádach vytvorila. Lenže naša kritika si to nemyslí. Vo väčšine recenzií som sa dočítal len to, aké hrozné je, že sa Simpsonovci dostali aj na plagáty do detských izieb, na tričká alebo na poháre, aké poburujúce je, že sa na nás ich postavičky dívajú z reštaurácií alebo z hračkárskych obchodov. Chystá sa dokonca tematický zábavný park. No a čo? Tvorcom Simpsonovcov tento miliardový úspech úprimne doprajem, pretože sú za ním roky tvrdej driny, výnimočnej invencie, remeselnej zručnosti a originálnej obrazotvornosti. Pre väčšinu našej kritiky sú to však len dôkazy, že ide o komerčnú masovú zábavu bez najmenšej „hodnoty".

Je smutné, ako slovenská kultúrna kritika zaspala vývoj a ešte stále nepochopila, čo je žáner a žánrová tvorba. Od Matkina žiadajú, aby písal knihy ako Dostojevskij, od Šulajovej, aby nakrúcala filmy ako Antonioni, mne minule dokonca vytkli, že nie som Virginia Woolfová. Som si istý, že keby seriál Simpsonovci vznikol na Slovensku, kritika by urobila všetko preto, aby ho zničila, len čo by sa mu začalo dariť. Našťastie, publikum sa len tak ľahko oklamať nedá, a aj preto som si lístok do kina musel rezervovať niekoľko dní vopred a sedel som vo vypredanej sále.

Jeden z najvýznamnejších európskych spisovateľov dneška, Nemec Daniel Kehlmann označil Homera Simpsona za „najkomplexnejšieho leňocha od čias Gončarovho Oblomova" a celú sériu za jedno z „najvitálnejších umeleckých diel našich čias".

Lenže u nás úspešné rovná sa zlé. Podľa mňa tvorcovia Simpsonovcov nadviazali na to najlepšie z tradície svetovej satiry a dnes suverénne patria k velikánom ako Voltaire, Diderot, Swift, Vonnegut či Thomas Pynchon (tento inak neviditeľný americký autor sa dokonca v seriáli objavil a nahovoril svoju postavičku). Simpsonovci predstavujú už dvadsať rokov radikálnu ironickú reakciu na rozklad strednej triedy v USA i v Európe a určite zmenili spôsob, akým sa viaceré generácie vrátane autora týchto riadkov pozerajú na svet. Ich talentovaní autori pochopili, že žijú v konzumnej ére, preto sa na tom rozhodli predovšetkým zabávať a provokovať kritické myslenie. Súhlasím s Kehlmannom, ktorý napísal, že „každý, kto chce porozumieť dnešnému svetu, by si mal Simpsonovcov pozrieť".