Televízia najprv asi čakala na derniéru, potom sa na záznamy zabudlo, prišli iné časy. Inde zas chýbali práva. Tie zostávajú problémom aj neodvysielaného záznamu z kultového martinského Baala režiséra Romana Poláka, ktorým sme sa prezentovali na svetových festivaloch. Spolu s ďalšími pätnástimi nikdy neodvysielanými inscenáciami ho už asi STV sprístupní len v rámci študijných premietaní pre technické či právne problémy.
Škoda. Aj to, že STV svoj „premiérový“ cyklus viac nespropagovala. Doplnený rozhovormi aktérov by mohol mať väčší divácky dosah - so všetkými obmedzeniami podobných oneskorených pôrodov.
Takto si ho často nevšimli ani tí, ktorých sa priamo dotýkal, oslovení aktéri si po rokoch už len horko–ťažko na niečo spomínali. Dnes by si akýkoľvek televízny záznam dobre zapämatali. Bolo ich za posledné roky len pár, navyše vyberaných podľa podivného kľúča.
Prevzaté predstavenia nemali roky v programe STV svoje „okienko“. Boli označené za pasé. Pritom priame prenosy zo Salzburského festivalu sú v susednom Rakúsku, ako sme to videli celkom nedávno, celonárodnou udalosťou.
Do STV sa divadlo vrátilo na nedeľnú obrazovku. Zatiaľ len reprízami. Paradoxne po našom divadle v digitálnej dobe YouTube nezostáva takmer nič. DVD záznamy, ktoré si robia divadlá, majú poväčšine úbohú kvalitu.
O dvadsať rokov budeme môcť v uhorkovom čase odvysielať ešte tak diskusiu posledných pamätníkov súčasného slovenského divadla s názvom „Navždy skryté“.
Ale dovtedy už možno bude s televíziou aj tak všetko inak.
