Kedy ste mali naposledy šancu si pozrieť športovú časť Bratislavy tak dôkladne a aký na vás robí dojem?
„Keď som ešte žil v Bratislave. Od októbra 1989 pracujem vo FIBA, odvtedy nie. Dojmy nemám zlé. Ak zoberiem celé moje rodné mesto, tak je veľmi pekné. Ak sa pýtate na športoviská, vývoj nezastavíte. Pribudla krásna aréna tenisového centra. Žiaľ, štadión Slovana, na ktorý som to mal zo zadného vchodu môjho rodičovského domu cez cestu, trochu chátra. Hala na Pasienkoch, hoci jej ťahá na päťdesiatku, je ešte stále slušná, a po prípadnej menšej rekonštrukcii by bola veľmi dobrým športoviskom. Okolité priestranstvá, na ktorých bolo plno ihrísk, skutočne zaberajú iné budovy. Dnes je však Tehelné pole, niekedy okrajová časť, už takmer stredom mesta. Tak je to všade na svete.“
Na marcovom žrebovaní majstrovstiev sveta junioriek v Bratislave ste s prekvapením konštatovali, že sa vás nikto nepýta na príčiny úpadku slovenského basketbalu. Aké sú?
„Vtedy som povedal, že je zlé, ak má riadne zvolený prezident slovenskej asociácie životnosť tuším dva roky a čosi. Tento ustavičný nezdravý jav sa netýka iba šéfovských a riadiacich funkcií, ale všetkého. Napríklad trénerov. Každý má dostať priestor na dlhší čas, hovorím o 4 - 5 rokoch. Ak sa mu nedarí, potom ho treba slušným spôsobom odvolať. Neovládam už pomery na Slovensku od gruntu. Moje hodnotenia nemusia byť akurátne. Čítam však slovenskú tlač. U vás stále niekto niekoho odvoláva.“
Odvolávania postihli napríklad slovenskú ženskú basketbalovú reprezentáciu krátko pred olympiádou 2000 v Sydney. Ako sa na situáciu pozeráte spätne?
„Dostať sa na olympiádu je obrovský úspech. Slovensku sa to tak skoro asi opäť nepodarí. Ak aj boli problémy, mali na ne všetci v čase príprav zabudnúť. Zabudnúť na spory a ísť do Austrálie zomknutí. Potom, s prepáčením, si mohli dať aj po ústach. Tiež klubový Ružomberok bol klenot. Vo FIBA som mal čo robiť, aby som ľudí naučil, ako sa to vyslovuje, kde to mestečko leží. Ružomberské výsledky boli nevšedným úspechom. Aj v jeho úpadku, ak mám dobré informácie, hrali tiež úlohu spory a administratívne riešenia. Mrzí ma to. Ak raz vyprázdnite pozície, ihneď je tam niekto iný. Vrátiť sa späť je veľmi ťažké. To je dnešok, to je trh.“
Považujete dobré výsledky slovenských junioriek ako možný odpich na „dobytie stratených pozícií“?
„Hrali celkom dobre. V tomto veku nie je až také dôležité umiestnenie. Honba za výsledkom za každú cenu je v mládežníckych kategóriách to najhoršie. S konštatovaním o odpichu by som bol zatiaľ opatrný. Ak z tohto kádra budú trebárs o dva roky hrať na európskom šampionáte tri-štyri hráčky, družstvo skončí šieste, alebo ešte lepšie - tretie, bude súčasná sľubná hra odpichom.“
Za rok, obrazne, preletíte planétu. V ktorej oblasti sveta je basketbal na najväčšom vzostupe?
„Jednoznačne v Ázii. V Číne je športom číslo 1. Aj pred stolným tenisom. Basketbalista NBA, center Houston Rockets Jao Ming, je doslova symbolom úspechu súčasnej Číny. V Ázii však robia vážnu chybu, uzatvárajú sa do seba. Neviete si predstaviť, akú kulisu má dajme tomu zápas Filipíny - Indonézia. Podobné susedské derby sú pre nich ďaleko najdôležitejšie.“
Vzostup niektorých európskych krajín najmä v ženskom basketbale tam nezaraďujete? „Som trochu opatrný. V ženskom basketbale sa dá úspech dosiahnuť skôr, je v ňom menšia konkurencia. Uvidíme, či výborné výsledky Belgičaniek či Švédok budú mať trvalý charakter, alebo sú iba dôsledkom mimoriadne silných generácií.“
Čo sú priority medzinárodnej federácie?
„Netajím sa, máme ambíciu stať sa najrozšírenejším i najobľúbenejším športom v hale. Rozhodne si nemyslíme, že môžeme, a ani nechceme konkurovať futbalu. Nejde nám iba o počet krajín pre štatistiku, hoci fakt, že sme druhou najrozšírenejšou športovou asociáciou tesne za volejbalom s 213 krajinami, teší. Ešte väčšiu radosť sme mali, keď muži Argentíny vyhrali olympiádu. Túžime preniknúť do každého kúta sveta. Chceme, aby o veľké tituly bojovalo mnoho krajín. Naša federácia nemá problémy s dopingom, rasizmom, vandalizmom. Ak, tak ide o zlomky. Teší ma, že sme stále slušný šport.“
Kto je Ľubomír Kotleba
Bývalý skvelý medzinárodný rozhodca (nar. 31. marca 1946 v Bratislave), ktorý odpískal 4015 zápasov. Prvý, keď mal 17 rokov. V tom čase hrával za bratislavský Slovan, nebol však špičkovým basketbalistom.
Od roku 1975 bol rozhodcom FIBA, pískal na troch OH (2-krát ženské finále), na piatich MS, 12 ME, šiestich šampionátoch iných kontinentov. Rozhodoval 10 finále európskych pohárov.
Od októbra 1989 je športovým riaditeľom Medzinárodnej federácie basketbalových asociácií (FIBA). Oficiálne bydlisko má v Mníchove, kde žije jeho manželka i dcéra, ktorá je právničkou. Pracuje v Ženeve, kam sa FIBA z Mníchova presťahovala. Hovorí všetkými svetovými jazykmi.
V Bratislave vyštudoval Vysokú školu ekonomickú so špecializáciou na cestovný ruch.
(pf)
