Južná Kórea je demokratický štát, ale sloboda slova tu má svoje limity. V tradičných médiách sa obvykle nekritizujú Spojené štáty, veľké priemyslové podniky a vplyvné kórejské rodiny. Ľavicový novinár O Jon Ho tak vysvetľuje, prečo v roku 2000 založil server Ohmynews. A je to zrejme aj dôvod, prečo tento symbol svetovej občianskej žurnalistiky je na rozdiel od jeho kópií taký úspešný.
Sláva amaterizmu
Server má motto „Každý občan môže byť reportér!“, a napĺňa ho doslova. Po redakcii sa pohybuje do 70 platených zamestnancov, väčšinou editorov a korektorov. Takmer celý obsah vytvárajú dobrovoľníci. Má ich byť cez 40-tisíc.
Denne si otvára stránky serveru milión čitateľov. Ohmynews sa stal regulárnym médiom s veľkým vplyvom. Keď v roku 2002 zvolili za prezidenta liberálneho právnika Ro Mu-hjona, poskytol rozhovor práve pre tento server. Ale v tom geste bola zároveň vďačnosť za podporu v predvolebnej kampani.
Na rozdiel od iných tento kórejský server spája schopnosť ovplyvňovať verejnú mienku s ekonomickým úspechom. Možno aj vďaka tomu, že prispievateľov odmeňuje, v tom pravom slova zmysle to teda už nie sú amatéri.
Klonom sa nedarí
V minulom roku získala kórejská firma bez problémov investíciu 11 miliónov dolárov na vybudovanie japonskej verzie. Lenže potom prišlo vytriezvenie - kórejský zázrak sa v japonskej verzii nepodarilo zopakovať. Server neuspel a skrachoval.
Ťažkosti majú podobné projekty aj inde vo svete. Guru občianskej žurnalistiky Dan Gillmor, ktorý pred tromi rokmi napísal knižku My sme médiá, veril tomu konceptu natoľko, že odišiel z prestížneho miesta technologického stlpčekára a založil spoločnosť Bayosphere. Tá napodobňovala kórejský Ohmynews, lenže v sanfranciskom zálive. Aj Gillmor na projekt získal investorov. A tiež už skrachoval.
Na pohľad zaujímavý projekt občianskej žurnalistiky vyskúšal v máji 2005 Michael Kinsley, šéfkomentátor denníka Los Angeles Times. Prišiel s wikikomentármi, teda názorovými textami, ktoré na internete mohol ktokoľvek – podľa vzoru encyklopédie Wikipedia – opravovať a prepisovať. Mediálni analytici to uvítali ako revolučný a prevratný koncept. Na webe vydržal len pár hodín, potom sa spolupráca amatérskych komentátorov zvrhla. Názory nahradila pornografia.
A napokon, s rozpakmi skončil aj projekt Assignment Zero, na ktorom spolupracoval časopis Wired a ktorý bežal v prvej polovici tohto roku. Mal mapovať, ako sa užívatelia internetu zapájajú do tvorby obsahu: počínajúc zmienenou Wikipédiou a končiac amatérskymi médiami. Dvanásťtýždňová prevádzka vyprodukovala texty veľmi rozdielnej kvality. A nepritiahla čitateľov.
Prečo práve v Kórei
Otázka potom znie: prečo to ide v Kórei, a navyše s takým úspechom, a prečo inde podobné projekty krachujú? Majú pre tento druh žurnalistiky Kórejčania lepšie predpoklady?
Ponúka sa jednoduchá odpoveď: občianskej žurnalistike sa darí hlavne tam, kde z nejakého dôvodu zlyhávajú tradičné médiá. Keď existuje cenzúra, v spoločnosti sú tabuizované témy alebo jednoducho ľudia prestanú médiám veriť. Potom si ich začnú robiť sami.
Autor: Miloš Čermák (Autor je expert na médiá)
