Hranica medzi kontrolovaným a nekontrolovaným hlukom je otázna. Najmä v priestoroch ako Subclub. Ale volá sa: hudba.

Presne túto hranicu sa pod bratislavským hradným kopcom vydali vo štvrtok večer hľadať kapely ani nie tak príbuzné svojím zvukom ako skôr mentálnym naladením.

Napokon, dalo sa to nazvať insiderská garážová žúrka, len tá garáž chýbala. Pretože to, čo kapely predskakujúce Dope Aviators spája, nie je hudobný štýl, ale skôr akási chuť robiť hudbu inak. Teda nepodliezať ani nevliezať.

Kým teda Poo v duchu noise elektroniky hudbu na pódiu hľadali hádam doslova, rakúsky projekt Sir Tralala pripomínal skôr tvorbu Antony Hegartyho a jeho The Johnsons. Gitara, elektronika a afektovaný spev s odkazmi napríklad na Johnnyho Casha a k tomu grimasy hodné psychiatrickej liečebne. Chýbali už iba kostýmy a pár divadelných rekvizít.

Nasledujúca zostava Radio Rebels priniesla skôr priamočiary rokenrol, o ktorého smrti či životaschopnosti sa už špekuluje desaťročia. Čo nik neodškriepi, na ľudí funguje dodnes.

Ak Hugo D'Gen s povestným zvukom klubu zápasili, Dope Aviators, kapela, ktorá večer tak trochu dodatočne krstila-nekrstila svoj debut Product, ukázala, že šarmantné pesničky sa dajú robiť stále. Stačia vám dve gitary, bicie, nejaké mašinky a spev. Strange pop v podaní vedcov síce zo Slovenska, no žijúcich a pracujúcich vo fínskom Tampere, je svojský a výrazne nadžánrový zážitok.

Stále však ide o pesničky, nech už ich označíme akokoľvek. Občas príjemne plynú, niekedy sa do popredia dostane ruchová zložka, vždy sa však pri nich príjemne sníva. Manželia Babušiakovci a Tuomas Brock totiž prekročili malosť slovenského alternatívneho hudobného podzemia. Škoda len, že na Slovensku nehrajú častejšie.

Možno by sme zo zúfalstva nemuseli sledovať „hviezdy“ karaoke súťaží, ako sa snažia napísať jednu priemernú skladbu. Možno by sme nemuseli slovenské rádiá prelaďovať na tie rakúske. A možno to je úplne jedno, lebo dobrá hudba tu vzniká, len si ju treba nájsť. Niekedy lupou.