opustil v pondelok, v tom filmovom zostáva navždy.

Ingmar Bergman zanechal peknú autobiografiu - Laterna Magica. Hneď na úvod píše: "Nevedel som sa rozhodnúť, či chcem žiť, alebo nie."

Niežeby bol depresívny od raných liet. Keď sa narodil, mama bola ťažko chorá a ani o ňom sa nevedelo, či prežije. Aj neskôr často chorľavel a bol mimoriadne citlivý. Jeho jemná povaha narážala na prísnu výchovu najmä autoritatívneho otca. Nemusel čítať Dostojevského ani nič podobné, aby začal dumať nad najzákladnejšími morálnymi témami. Svojská domácnosť ho k tomu donútila.

Fanny a Alexander

"Naša výchova sa z veľkej časti zakladala na pojmoch ako hriech, priznanie, trest, odpustenie a milosť. Tresty boli niečím samozrejmým, nikdy sa nespochybňovali. Mohli byť rýchle a jednoduché, ako zaucho alebo buchnutie po zadku, ale i nanajvýš rafinované, celými generáciami zdokonaľované," píše. "Väčšie zločiny sa trestali exemplárne. Začínalo sa tým, že sa zločin odhalil. Okamžitým následkom priznania bol ostrakizmus. So zločincom sa nikto nerozprával, ani mu neodpovedal na otázky. To v ňom malo, ak som to teda správne pochopil, vzbudiť túžbu po treste a odpustení."

Bergman si spomína, že vinník musel sám určiť, aký trest si asi zaslúži, a keď bolo po výprasku, bolo treba otcovi pobozkať ruku. Ktovie, možno to bolo lepšie, ako keď musel ísť do tmavej šatne, kde sa vraj schovávala malá bytosť, čo neposlušným deťom ohryzuje prsty na nohe. Tie zážitky sa mu vrátili, keď písal film Fanny a Alexander. Tým filmom v roku 1982 končil svoju kariéru (vtedy tušil, že do ďalších filmov sa mu chcieť nebude). S nakrúcaním začínal hneď po druhej svetovej vojne. Aj vojna bola obdobím, ktoré musel niekoľkokrát prehodnocovať. Jeho otec bol Hitlerovým stúpencom. Aj Ingmar s krajnými silami sympatizoval, názor zmenil, až keď videl dokumenty z oslobodzovania koncentračných táborov.

Senzitívny Bergman celý život cítil prítomnosť démonov. V samote ho vraj mučili a obťažovali, pri práci ich však vedel využiť. "Som schopný zapriahnuť ich do bojového voza," písal. A keď sa ich snažil polapiť a postihnúť vo filmoch, mal silný zážitok aj ten, kto sa na ne pozeral. Dalo by sa povedať, že najmä.

Liv Ullmanová a Faro

Podobným omylom je, že Liv Ullmanová je švédska herečka. Patrila k Bergmanovi tak veľmi, že ani veľa Nórov dodnes nevie, že je to ich krajanka. Ullmanová bola jednou z jeho partneriek. Oficiálnych manželiek mal dovedna päť. Na Ullmanovú akurát vyšlo obdobie, keď sa Bergman zamiloval do ostrovčeka Faro. Ani sa jej nepýtal, a odtiahol ju tam. Vo svojej autobiografii potom napísala, že tam prežila dni plné úzkosti. Bergman však bol šťastný, zostal tam až do konca života, a tam aj najradšej pracoval.

Prvýkrát na Faro prišiel v roku 1960 nakrúcať. Dokopy tam nakrútil filmov päť, a okrem nich aj dva dokumenty o obyvateľoch ostrova. Faro je na juhovýchod od Švédska, blízko je modernejší ostrov Gotland. Keď sa objavil projekt, že oba ostrovy spojí most, Bergman a jeho "spoluobčania" protestovali. Nechceli žiadne spojenie s civilizáciou. Bergman ďalej chodil na Gotland trajektom - a chodil tam denne, po noviny.

Svojimi filmami obyvateľom ostrova veľmi pomohol - dal im prácu. A oni ho za odmenu chránili pred turistami. Keď sa u nich vylodili, začali bľabotať nezrozumiteľné slová, aby sa s nimi nedalo dohovoriť. K Bergmanovi sa nedostali, a on si tam užíval pokoj.

Ten pokoj nebol však nikdy úplný. Bergman často trpel nedostatkom peňazí, vo svojich pamätiach obviňuje švédsky filmový priemysel z lakomosti.

Škandály

Najviac vynášili komédie, oveľa prostejšie ako jeho najväčšie diela, nikdy však nemal problém obhájiť ich. Oveľa trpkejšie bolo, keď sa na verejnosti v roku 1975 hovorilo o jeho daňových nezrovnalostiach. Hneď, ako dostal prvý list z finančného úradu, boli v novinách veľké titulky. Do zápisníka si napísal: "Strach, úzkosť, hanba. Poníženie. Zúrivosť. Mám nálepku, ale nemôžem sa brániť. Som vopred odsúdený tribunálom, ktorý sa nepýta na príčinu. Ak mám byť naozaj úprimný, bral som celú vec spočiatku na ľahkú váhu. Poslúchal som dobré rady a vravel si, že moji poradcovia sa v tom vyznajú najlpešie. Problém je v tom, že reagujem detinsky a nepekne, takže z toho ťažia tí, čo ma obviňujú. Chcem s nimi súhlasiť. Chcem sa priznať, byť milý, chcem zaplatiť."

Istý čas bol v exile v Nemecku a z krízy mu pomohla práca. V 70. rokoch nakrútil viac pozoruhodných filmov (mimoriadne obnažujúcimi Scénami z manželského života z roku 1972 prispel k vyššiemu počtu rozvodov vo Švédsku). Pritom už ku koncu 60. rokov si o sebe myslel, že ako režisér je prekonaný.

Spomienky

V knihe Obrázky spomína, ako za ním v roku 1968 prišli novinári, aby napísali knihu Bergman o Bergmanovi: "Tí mladíci, ktorí sa so mnou rozprávali, boli nositeľmi vtedy jediného správneho politického presvedčenia. Navyše vedeli, že už som odpísaný, prevalcovaný novou, mladou estetikou. Napriek tomu som sa nemohol sťažovať na nedostatok pozornosti a zdvorilosti. Čo som počas našich seansí nepochopil, bolo, že opatrne rekonštruujú nejakého dinosaura s láskavým prispením samotného netvora. Zdá sa, že som nebol príliš úprimný, celý čas som bol v strehu a pomerne vyplašený. I na krotko provokatívne otázky som odpovedal úlisne. Snažil som sa odpovedať tak, aby som vzbudil sympatie."

Po filme Fanny a Alexander, za ktorý dostal tretieho Oscara (má ho aj za Prameň panny a Ako v zrkadle), už pracoval len v divadle a pre televíziu. Jeho posledný televízny film Saraband je z roku 2003 a považuje sa za jeho autobiografiu.

* 14. 7. 1918
✞ 30. 7. 2007

• Narodil sa v Uppsale, v rodine luteránskeho pastora
• Začínal v divadle, svoj prvý film Kríza nakrútil v roku 1945
• Trikrát získal Oscara: za filmy Prameň panny (1960), Ako v zrkadle (1961) a Fanny a Alexander (1983)
• Oscara má aj z roku 1970 za celoživotné dielo
• roku 1997 ho ocenili aj v Cannes, čestnou Palmou paliem
• Minulý mesiac zaradilo jeho osobný rchív do svojho zoznamu pamiatok UNESCO
  
• Bol päťkrát ženatý, odhaduje sa, že má deväť detí