Anatole France sa rozhodol vybrať si za miesto deja Ostrov tučniakov evidentne preto, že sa na ňom dá veľmi živo ilustrovať nepoučiteľnosť človeka
z jeho vlastných dejín.
Akoby mu nebolo stačilo súveké ľudstvo, vymyslel si Anatole France, francúzsky spisovateľ začiatku 20. storočia, ďalší národ a usídlil ho na Ostrov tučniakov; tak s nazýva aj jeho román z roku 1908, ktorý teraz vychádza v slovenskej reedícii (Ikar, preklad Michaela Jurovská, Bratislava 2007).
O čo vlastne vo Franceovej románovej fikcii ide? France vyrozprával cez históriu tučniakov, ktorých omylom pokrstil starý a slepý svätec Mael a „zvestoval im slovo Božie“, históriu Francúzska a v podstate i celého ľudstva.
Nebolo to však také jednoduché, preto mu na zasadaní v raji v prítomnosti Najvyššieho a ďalších dôležitých svätcov vyčítajú, že to nebolo správne, veď nie je isté, či sa zvieratá môžu pričiniť o svoju spásu, lebo „krst je zárodkom nesmrteľnosti, zárukou vzkriesenia, krst je pochovaním s Kristom v jeho smrti a svätým prijímaním pri výstupe z hrobu. Nie je to dar pre vtáky“.
Dejiny Tučniaka a Tučniakov, do ktorých vnáša Anatole France mnohé udalosti z francúzskej histórie, pokračujú cez stáročia a vo vhodne transformovanej, no najmä karikovanej podobe sa tu uvádzajú ako reálne fakty, ktoré sú pre autora zdrojom irónie, najmä v kombinácii s bohatými odkazmi na antiku.
France v ôsmich knihách tohto diela „zrekapituloval“ dejiny svojej krajiny od samotného pôvodu, čiže prijatia tučniakov do „rodiny Abrahámovej“, cez starovek, vznik súkromného vlastníctva, stredovek a renesanciu s príslušnými dynastiami, ktorým sa tiež ušlo svoje, cez revolúciu, Dreyfussovu aféru až po zánik spoločnosti, pertraktovaný v knihe ôsmej.
Tu priam prorocky píše o všemocnej vláde peňazí, o nepretržitých anarchistických atentátoch, o životnom prostredí v meste, kde „ľudia dýchali umelý vzduch, potravinárske trusty sa púšťali do najopovážlivejších chemických syntéz a vyrábali umelé víno, mäso, mlieko, ovocie, zeleninu“. Niekde akoby bol spisovateľ citoval výpisky zo súčasných novín, hoci kniha vznikla pred sto rokmi.
Tento znalec antickej kultúry sa v texte knihy opieral o helénske reálie, mýty a legendy, no často ich len parafrázoval alebo ich prispôsoboval pre svoje potreby, pričom ani fakty z francúzskych dejín nepreberal mechanicky, premenúval ich do žartovných znení, takže prekladateľka musela knihu doplniť množstvom vysvetliviek, v ktorých neraz nájdeme priam skvosty parodického umenia (napríklad Anglicko tu autor nazval Morská Prasánia), kým zasa inde uplatnil svoj vtip pri znetvorení mien, kde si prekladateľka tiež musela zapracovať s vlastnou fantáziou (princ Truľoš, gróf Chmátay, kurtizána Ejkvietková a pod.).
Román parodizuje inštitúcie, praktiky a mravy ľudskej civilizácie, prenesené do miništátu Tučniakov, ktoré sa v rozličných štádiách vývinu správajú ako ľudia. Kritizuje v ňom všetko, lebo Tučniaky opakujú všetky naše hlúposti, nech by sa nazývali akokoľvek ušľachtilo.
Najvydarenejšie je v knihe vykreslená Dreyfussova aféra - tu pod názvom Kapitola Byrot, čiže aféra s osemdesiatimi tisícami otiepok sena, ktoré údajne Dreyfuss prepašoval nepriateľom. France si vzal na mušku justíciu a jej perfídnosti a fígle, pripomínajúce tiež v mnohom dnešok. France síce nepatrí medzi humoristov, je to skôr smutný skeptik so socialistickými ilúziami, no na jeho knihe sa dá predsa len miestami zasmiať, kým inde skôr pousmiať.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
