Narážka na hlavu Zimbabwe nebola len odľahčujúcim žartom na úvod rozhovoru. Ukazuje, že Portugalčania, ktorí teraz predsedajú únii, považujú chystaný summit s africkými štátmi - s čím súvisí otázka, či pozvať, alebo nepozvať i zimbabwianskeho tyrana - za svoju prioritu.
Afrika za rohom
Zo slovenského pohľadu môže záujem o Afriku pôsobiť exoticky, ale pre Portugalčanov je to niečo úplne prirodzené. Portugalsko ako bývalá koloniálna veľmoc vládla niekoľkým africkým krajinám - napríklad Angole a Mozambiku - a podobne ako iné juhoeurópske štáty je prvou zastávkou pre Afričanov hľadajúcich v Európe lepší život.
Deväťdesiate roky priniesli novinku. Pád železnej opony a ekonomický boom krajiny sem zavial ľudí, ktorí Portugalsko skôr vynechávali - Východoeurópanov. Najviac prišlo Ukrajincov, Moldavčanov a Rumunov. Na prvý pohľad nechopiteľná paleta má svoj dôvod: liberálna vízová politika Lisabonu a hlad po zárobku.
V prípade Moldavčanov a Rumunov ešte aj jazyková blízkosť. „Už za pol roka som sa dohovoril,“ pritakáva Moldavčan Alek, ktorý žije osem rokov v Lisabone a teraz založil firmu ponúkajúcu moldavské sestričky do tunajších nemocníc.
Kým Ukrajincov je v Portugalsku už vyše pol milióna a Moldavčanov s Rumunmi rátajú na desiatky tisíc, ostatných Východoeurópanov je tu podstatne menej. I Poliakov, ktorí odchádzajú za prácou takmer do všetkých končín Európy, je sotva pár tisíc. Dôvod je vysvetliteľný: vzdialenosť, rozdielnosť jazykov a potom i fakt, že Portugalsko nepatrí medzi tie najbohatšie krajiny.
Portugalská mágia
Tí, čo prišli, však podávajú o Portugalsku príťažlivý obraz. „Portugalčania sú pohodári a krajina sa rýchlo dostane pod kožu. Ľuďmi, podnebím, jedlom, zvykmi... Má to svoju mágiu,“ hovorí Češka Simona Holejšovská (29) , ktorá žije už piaty rok v Lisabone. Jej portugalský príbeh sa začal v roku 2002 na vysokoškolskej stáži. Zamilovala sa a zostala. Dokonca i potom, čo vzťah nevyšiel.
„Rýchlo som sa tu cítila ako doma. Portugalčania sú spočiatku chladnejší, ale keď zistia, že vieš po portugalsky, stanú sa z vás priatelia. Sú veľmi milí, obetaví,“ popisuje Simona, ktorá pracuje v realitnej firme a návrat do rodnej Prahy neplánuje.
Podobne hovorí aj tridsiatnik Ionut, Rumun, ktorý tu žije päť rokov a od septembra začne učiť na lisabonskej univerzite. „Prišiel som sem a bol som jednoducho vítaný. Nikto mi nikdy nedal najavo, že som cudzinec,“ hovorí Ionut.
Jeho slová potvrdzuje i nedávny prieskum, podľa ktorého len tri percentá považujú cudzincov za problém a v krajine neexistuje strana, ktorá by na kritike prisťahovalcov stavala.
Autor: Lisabon
