V piatok večer zazneli v nabitom Volkstheater aj nejaké tie slovenské vulgarizmy. Z javiska. V hľadisku sa našlo pár Slovákov, ktorí sa sprisahanecky pousmiali, lebo tušili, že to bola čistá improvizácia. Slovenské výkriky tam priniesli Milan Herich a Peter Jaško, ktorí do Viedne na ImPulsTanz pricestovali z belgických Antverp s etablovaným choreografom Sidim Larbim Cherkaouim & Toneelhuis.
Boschove príšery na scéne
Nie sú jediní Slováci, ktorí sa stali súčasťou ImPulsTanz. Napríklad Martin Kilvády tam oddnes vedie päťdňové sústredenie pre tanečníkov nazvané Lost and Found.
Ale späť k oplzlostiam: tri večery patrili tanečno-hudobnému dielu Mýtus. Vek jeho tvorcu, Sidiho Larbiho Cherkaouia, 31 rokov, je prekvapivo nízky vzhľadom na to, ako familiárne znie jeho meno vo svete súčasného tanca. Napokon, referencie tejto mladej hviezdy prezrádzajú veľa: pred rokom si vo Viedni zatancoval duet s Akramom Khanom a svoju kariéru naštartoval pod vedením Alaina Platela v Les Ballets C. de la B. Vplyv Alaina Platela sa dá u Larbiho ľahko odčítať – poschodová scéna, akrobatické tanečné výkony, zdivadelnenie tanca, práca s hendikepovanými netanečníkmi a úžasný živý hudobný sprievod.
Eklekticizmus, ktorý sa stále nosí, je v prípade Sidiho Larbiho Cherkaouia prirodzený – je napoly Maročan a napoly Flám, vyštudoval výtvarné umenie, ktorého obmedzenia prekročil, ako sám tvrdí, práve cez tanec. Výsledok uchváti - Hieronymus Bosch na scéne.
Rovnako ako jeho obrazy, aj dianie v Mýte môže divák študovať donekonečna. Deje sa toho príliš veľa, príliš intenzívne, príliš odvážne a príliš šialene. Rozbuška prekvapení. Rovnako ako Bosch aj Larbi odhaľuje svet hriechov, podzemie s príšerkami a zlotvormi. Tmavé zákutia duše - objekty náboženstva, mytológie a psychoanalýz - skúma pod svetlom javiskových reflektorov. Zostúpiť po schodíku do Boschovho podzemia znamená to isté ako ocitnúť sa v mýtickej čakárni Sidiho Larbiho.
Nielen pre mýtomanov
V čakárni, alebo ak chcete v očistci, sa stretávajú archetypy – od nábožensky založeného dievčaťa až po transvestitu, od vojaka až po nevestu s Downovým syndrómom. A súčasne sa po zemi pohybujú ďalšie telá – čierne a presné. Tiene. Lebo „tie najdôležitejšie veci sa odohrávajú v tieňoch“.
Vyše dvadsať tiel a hlasov na javisku rozpúta tanečný ohňostroj, kde sa prelínajú umelecké žánre, tanečné techniky, kde sa konfrontujú východné a západné kultúry, ozývajú sa banálne slová, vulgárne monológy a filozofické úvahy, kde má slovo Dante aj Biblia, animálnosť aj vznešenosť. Občas to vyzerá ako v cirkuse na nebezpečnej hrazde, občas ako v priestore za zrkadlom, potom ako v antverpskom Red Light District, inokedy ako na nedeľnej kázni či na návšteve u Medúzy. Každý záver tohto veľkolepého Mýtu by sa mohol zdať banálny, ak by sa nekončil tým, že sa otvoria dvere a vojde najznámejší muž – ten, s krížom na ramenách.
„Je ako z gumy,“ povráva sa o Sidi Larbim Cherkaouim. Mýtus neukázal len to, že podobné akrobacie vyrážajúce dych očakáva aj od svojich tanečníkov. Potvrdil, že preložiť si nohu spoza chrbta cez rameno, nestačí. Že aj tanec môže otázky nielen klásť, ale aj na ne odpovedať.
Larbiho Mýtus vyžaduje síce trocha veľkorysej trpezlivosti (trvá vyše dve hodiny a bez prestávky!), no v tanečnej knižnici – nielen mýtomanov – by chýbať nemal.
Autor: Viedeň
