to učili, aby so mnou nadviazal očný kontakt. Vyplašene sa mi díva do usmiatej tváre.
- Ahoj, ako sa voláš? pýtam sa posunkami mladého muža. Otvára ústa. Zmätene pozerá.
- Nerozumiem. Vysúka zo seba hrdelným hlasom.
Posunkami opakujem otázku. Prvú, ktorá sa učí na kurzoch posunkového jazyka. Nerozumie. Skúšam to ďalej inými základnými otázkami. Nechytá sa. Všimol si pohľady návštevníkov reštaurácie. Pozberá suveníry. Nik nič nekúpil. Na stole po ňom zostáva papierik: „Som nepočujúci. Ovládam posunkový jazyk. Prosím o malý príspevok, 70 Sk jedna kľúčenka. Ďakujem.“
Predtým by som si nebola pomyslela, že človek môže klesnúť tak hlboko. Predstierať hendikep. Pre peniaze.
Skúste to aj vy. „Ako“ - zovretá päsť pod bradou. „Sa voláš“ - krížik palcom po čele.
Jednoduché ako facka.
Autor: Miroslava Rebyová
