Náhodou som sa ocitla v nemocnici. Nebola som chorá, ale jeden rodinný príslušník bol objednaný na kontrolu. Okolnosti a zdravotný stav nedovolili, aby išiel čakať na časenku sám. Tak som sa podujala ja.
Musíš tam byť skoro ráno - ešte pred pol šiestou, usmerňovali ma. Musíš sa spýtať, kto čaká tam, kam ty, a musíš si zapamätať, po kom si prišla.
Vstávala som ešte pred piatou. Päť minút pred pol som sa blížila k trnavskej poliklinike. Stála tam skupinka ľudí. Bolo ich 17. Slušne pozdravím a pýtam sa, kto ide k reumatológovi. Nikto. To som prvá? Potešila som sa, ako dobre pochodím. Tetuška sa ku mne priblížila, a celkom potichu mi povedala. Čakáte v zlom rade, na toho doktora sa čaká hentam, kývla hlavou.
Hentam stáli traja. Polikliniku otvorili niečo po šiestej. Niektorí sa rozbehli po schodoch, iní čakali na výťah. Ja spolu s mladou kočkou s barlami sme vystupovali pomaly po schodoch. Dúfam, že dnes sa dostanem na rad, povedala ona. - A prečo by ste sa nedostali? - Včera som prišla o trištvrte a bola som jedenásta. A ešte o pol dvanástej bola vnútri len šestka, musela som to vzdať. Tak dnes som prišla o piatej.
Pomaly prídeme k dverám ambulancie, a tam už sedí asi 10 ľudí. Dedko, čo bol prvý, vraví - tieto tu boli, sú v poradí. Som rada, že to má zorganizované.
Je 6.15, lekár začína ordinovať o 8.00. Sedím potichu, privriem oči a započúvam sa do rozhovoru.
- Najhoršie je tu a na ortopédii, tam je moja žena. Striedame sa.
- A to každý deň? No, včera som tu bol, a potom prídem až v piatok...
Nechápem, ale v duchu si myslím, že to musia byť naozaj chorí ľudia, keď chodia po lekároch tak často.
Keď dedko odíde na toaletu, dievčina sa ku mne otočí a povie: Včera sa mi ponúkal, že ak mu dám 150 korún, tak mi dnes vystojí rad a zabezpečí prvé alebo druhé poradie. Vraj chodieva vystáť rad aj jeho žena. Zarobia si tak aj 600 korún za týždeň. Nemôžu spať a bývajú blízko, tak si takto prilepšujú.
Okolo siedmej prišiel asi päťdesiatnik, dedko podišiel bokom a asi prebehla transakcia. Vymenili si miesto a dedko odišiel.
Škoda, že mi napadlo až po jeho odchode sa spýtať, ako sa na neho nakontaktujem, až tu zasa budem musieť čakať...
Autor: Zuzana Bachratá
