Nábožní Židia vtedy držia prísny post a nariekajú nad zničenými svätyňami. Sekulárni Židia sú tiež touto pohromou postihnutí.
Nielenže sú zatvorené niektoré miesta, kde sa dá zabávať, ale nemôžu sa robiť nijaké obchody, podpisovať dôležité zmluvy, uzatvárať manželstvá či sa zaväzovať k niečomu serióznemu.
Teda môžu, ale zainteresovaným stranám hrozí veľké nešťastie a z ich biznisu aj tak nič nebude.
Aspoň taká je povera a aj inak racionálni Izraelčania sa ňou riadia.
Poznám napríklad počítačového analytika, ktorého skutočne nemožno podozrievať z nedostatku logického úsudku a ktorý si odmietol otvoriť bankový účet v tento deň. Z obavy, že by ho zlé sily pripravili o jeho peniažky.
Povery v Izraeli hýbu mnohými vecami. Izraelčania si podobne ako Slováci zvyknú klopať na drevo, „tfujkať“ či hovoriť nedajbože.
Veľmi však neveria na čierne mačky prechádzajúce cez cestu, ani na piatok trinásteho.
Za to ich veľmi straší to, čomu staré babky na Slovensku hovoria urieknutie.
Pred škodlivou závisťou iných si napríklad chránia príbytky chamsou - takzvanou Božou rukou.
Tento symbol otvorenej dlane nájdete takmer v každej domácnosti. Od veriacich po absolútnych ateistov.
Hoci v niektorých domácnostiach sú chamsy až ohavne prezdobené rôznymi „umeleckými“ dekoráciami a škeria sa na vás takmer z každej steny.
Stále je tento spôsob odháňania diabla estetickejší a prijateľnejší ako pojedanie veľkých množstiev cesnaku. Ten vraj spoľahlivo funguje na upírov aj na urieknutie.
Osobitnou kapitolou sú povery a deti. Hoci sa tvárim, že celé to o poverách mi je strašne smiešne, priznám sa, že zlomili aj mňa.
Moju dcéru tiež pred zlými duchmi a ľuďmi chráni malá chamsička na vankúšiku jej postieľky.
Nech má však ospravedlní fakt, že na rozdiel od väčšiny izraelských matiek som neklesla tak hlboko, aby som do rohu jej kočíka nasypala trochu soli.
Možno to naozaj zaberá na zlo, ale prečo by jej mali slziť oči?
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
