Atmosférou pripomína českú krčmu pol hodiny po záverečnej. Stoličky sú už hore nohami a poslední štamgasti zbierajú posledné sily, aby sa dokázali postaviť. A posledné myšlienky, aby na záver povedali niečo vtipné, múdre a hrejivé. Veď sú v krajine Hrabala. A v krajine Svěráka.
Menej vydarené filmy treba ospravedlňovať. Napríklad, že zobrazujú život starnúcich ľudí, čo nie je atraktívna téma a je fajn, že to videlo milión ľudí. Ťažko povedať, či sú Vratné lahve viac o trápení hlavnej postavy, alebo o trápení svojho scenáristu. Obaja majú po šesťdesiatke, chcú byť užitoční, no mnoho ich nápadov vyvoláva rozpaky, žarty sú mdlé a hlboké myšlienky nevýrazné.
Mohlo by sa zdať, že najväčší rozdiel medzi Slovenskom a Českom je v religiozite, no v skutočnosti je to v počte mudrlantov na meter štvorcový. Taká je aj Svěrákova najnovšia postava, kde aj za banálnym povzdychom „ach jo“ cítiť, že by sme v tom mali nájsť čosi viac. Ak na túto hru nepristúpite, nájdete tam toho dosť málo.
Scenárista si pri písaní údajne z papiera vystrihol jednotlivé postavičky, aby si ich aj lepšie vedel predstaviť. Tak dvojrozmerne aj pôsobia. Ten, čo je škaredý. Ten, čo je nadržaný. Tá, čo má pekné nohy. Možno to bude lepšie účinkovať ako leporelo na zimný televízny podvečer. Muž si kúpi pivko a múdra manželka sa na rozdiel od tej filmovej ráno nebude zbytočne pýtať, či ju po štyridsiatich rokoch ešte stále ľúbi.
