Oscarom za debut Ostro sledované vlaky sa Jiřímu Menzelovi podarilo v roku 1968 tromfnúť Miloša Formana, ktorý bol rok pred ním na Oscara iba nominovaný. Pred mesiacom Menzel prebral na filmovom festivale Artfilm v Trenčianskych Tepliciach spolu s Romanom Polanskim cenu Zlatá kamera. V ďakovnej reči povedal, že je rád, keď pre normalizáciu neemigroval, lebo sa mu po niekoľkoročnom zákaze predsa len podarilo nakrúcať filmy pre Čechov a Slovákov, ktorí mu rozumejú. Vzápätí žartovne vyplazil jazyk na Romana Polanského, ktorý Poľsko opustil pred viac ako štyridsatimi rokmi. Svoju úspešnú kolekciu filmov podľa kníh Bohumila Hrabala nedávno doplnil o film Ako som obsluhoval anglického kráľa. Peripetie okolo autorských práv na scenár podľa románu mu však na niekoľko rokov zobrali chuť na nakrúcanie. Po dlhej prestávke verejnosť a kritika očakávali potvrdenie "menzlovskej" kvality. A hoci kritika film prijala vlažne, návštevníci kín ostali Menzelovi verní.

Film Ako som obsluhoval anglického kráľa ste nakrútili až po trinásťročnej prestávke. Prečo trvala tak dlho?

Pretože som nedostal poriadnu prácu - 13 rokov som musel čakať, kým to niekomu zíde na um.

Asi to nie je úplne presné...

Myslíte, že klamem?

Nie, iba sa mi zdá, že touto vetou chcete odbiť hlbší problém.

Samozrejme, že som dostával rôzne ponuky, ale väčšinou to boli hlúposti. Nemal som dôvod sa do nich púšťať. Navyše, mal som istú prácu v divadle, čo je príjemnejšie zamestnanie ako film. Inscenujete už hotový text a za svoju prácu dostanete dohodnutú odmenu. A ak sa divadelné predstavenie nepodarí, tá hanba nie je príliš veľká.

Nebolo to tak, že ste pred trinástimi rokmi náhle stratili motiváciu nakrúcať?

Tú som nemal nikdy. Motivácia sa u mňa objavovala len vtedy, keď som už nemal peniaze.

Ako teda spätne hodnotíte, že ste ako produktívny filmový režisér na svoju prácu nadlho zanevreli?

Je to inak. Nie všetko sa mi podarilo a človek z toho musí pre seba vyvodiť dôsledky. Keď si vezmete životopisy viacerých režisérov, pokiaľ to nie sú obyčajní remeselníci, tiež majú prestávky vo filmovej tvorbe. To je úplne normálne. Na druhej strane je pravda, že po tom, ako som si prečítal, čo všetko sa popísalo o Čonkinovi, nemal som príliš veľa chuti nakrúcať ďalej. A keď neskôr prepukla aféra okolo práv na spracovanie Hrabalovho románu Ako som obsluhoval anglického kráľa, o to menší dôvod som mal znovu sa hrnúť do nového filmu. Práca v divadle ma uspokojovala. Neplatili ma tak dobre, ako by som mohol zarobiť vo filme, ale mal som pokoj a pracoval som s ľuďmi, s ktorými to bola pre mňa radosť. Príjemné obdobie... Navyše, vôbec nie som ctižiadostivý. Je to veľká výhoda, lebo sa nezaťažujem hlúposťami.

To hovoríte vy, čo ste dostali toľko ocenení?

Asi som ich dostával práve preto, že som nešiel kŕčovito za úspechom. Snažil som sa robiť svoju prácu tak, aby možný neúspech bol čo najmenší. To bol môj cieľ - nechcel som dosiahnuť maximálny úspech, ale minimalizovať možnú hanbu.

Prečo spomínate hanbu, keď už v tridsiatke ste získali Oscara?

K Oscarovi som prišiel ako slepé kura k zrnu. Keď sme nakrúcali Ostro sledované vlaky, vôbec nám nezišlo na um, že ho raz vyvezieme do cudziny, nieto ešte do Ameriky. S kameramanom Jaromírom Šofrom sme chceli urobiť film, ktorý sa bude premietať v Československu a zarobí toľko, aby sme dostali peniaze na ďalší film. Inú ctižiadosť sme nemali. Pošťastilo sa mi, že som dostal zaujímavý dramatický príbeh, mal som skvelé obsadenie a výborného kameramana. A to bolo všetko - iba šťastná súhra okolností.

To je dosť skromný pohľad.

Ostro sledované vlaky sú dobré, ale nie preto, že získali Oscara. Oscara má aj hŕba hlúpych filmov. A existuje veľa krásnych filmov, o ktoré nijaká cena nikdy ani nezavadila. Ceny sú iba umelé pozlátko, s kvalitou filmu majú málo spoločné. Som, samozrejme, rád, že sa film podaril, ale to je preto, že som mal dobrú predlohu, dobrú školu a dobrých spolupracovníkov. Mimochodom, pred mesiacom mal premiéru v Južnej Kórei. A v Poľsku išiel znovu do kín - po štyridsiatich rokoch!

Okrem festivalových cien ste získali aj francúzsky Rad rytiera umenia a literatúry a Cenu Akiru Kurosawu za doterajšie životné dielo...

A hŕbu ďalších. Medzi inými aj štátnu cenu Klementa Gottwalda.

Čo ste s ňou urobili?

Mám to povešané na stene vedľa seba - všetky medaily vrátane vysvedčenia z deviatej triedy, kde mám deväť štvoriek a dvojku zo správania. Všetko je totiž relatívne. Aj tá svetská sláva.

Nemuseli ste sa po novembri 1989 pred českou verejnosťou spovedať, prečo ste prijali Gottwaldovu cenu?

Získal som ju za dobrý film - v lete 1968 - a od Dubčeka. Za toto sa hanbiť nemusím. Dva roky predo mnou túto cenu dostali aj Ján Kadár a Elmar Klos, keď priviezli prvého Oscara za Obchod na korze. A rok predo mnou udelili štátnu cenu Milošovi Formanovi, lebo Lásky jednej plavovlásky boli na Oscara nominované. My sme Gottwaldovu cenu dostali spolu s Hrabalom - neohŕňam nad ňou nos. Ja som akurát neprijal titul zaslúžilého umelca. Ponúkali mi ho, ale mal som odvahu odmietnuť to. Niekoľko rokov predtým ma vyšetrovali policajti. Sľubovali mi hory-doly a okrem iného aj to, že zo mňa spravia zaslúžilého umelca. Takže som vedel, že nikdy nesmiem dovoliť, aby som sa ním raz naozaj stal. To je všetko.

Ako vnímate to, keď súčasná tlač "kádruje" vášho herca - speváka Václava Neckářa?

Je to nespravodlivé a sprosté, lebo je veľa ľudí, ktorých do spolupráce vlákali a nemali odvahu odmietnuť ju. Väčšina z nich do toho nešla dobrovoľne - robili to zo strachu a preto, aby ich neodstavili od ich povolania. A Václav chcel spievať. V novinách vedia, že titulok na prvej strane - Neckář donášal na ŠtB - pritiahne čitateľov. Keď si však vzápätí článok pozorne prečítajú, zistia, že Neckář vlastne nikoho neudával. To, čo povedal, nikomu neublížilo. Aj Vondráčková a Kubišová sa ho celkom oprávenene zastali. Na pranier patria tajní policajti - ale tí sa ukrytí chechcú. Mnohé slabé povahy k sebe nedokážu byť úprimné. Keby boli, tak by vedeli, že vo Vaškovej situácii by sa správali úplne rovnako. A teraz sa zrazu cítia lepší! Je to malé, malicherné a hlúpe.

Chodíte rád do kina?

Nie. Nemám rád pop corn - dnešné kiná. Ak si pozriem nejaký film, tak doma. Navyše, súčasné filmy ma nijako nelákajú.

Nie je to signál, že prestávate byť zvedavý?

Ani nie. V súčasných filmoch nie je na čo byť zvedavý - sú jeden ako druhý. A tie, čo sú exkluzívne, sú na môj vkus až príliš exkluzívne. Nemám rád veci, ktoré sa robia iba preto, aby boli iné. Nezdá sa mi to rozumné. A k filmu som sa vlastne dostal len náhodou. Nechcel som byť filmárom.

Čím ste sa chceli stať?

Zaujímalo ma divadlo, a keď ma nezobrali na divadelnú školu, prihlásil som sa na FAMU, aby som robil televíziu. No a môj učiteľ, režisér Otakar Vávra zo mňa spravil filmového režiséra.

Takže súčasťou filmovej novej vlny ste sa stali len šťastnou zhodou okolností?

Mal som v živote úžasné šťastie vo všetkých mojich kariérach - divadelnej, hereckej aj filmovej. Pán Boh či sudičky mi všetko pristrčili rovno pod nos. Ja sám na tom nemám veľké zásluhy.

Platí to aj v osobnom živote?

Vlastne áno. Pár kotrmelcov som v živote urobil, ale keby som mal bilancovať - mal som viac šťastia ako rozumu.

Keď si spomínate na novú vlnu, vidíte ešte šancu, aby sa naši filmári svojou tvorbou aspoň priblížili k podobnému fenoménu?

Sú dve veci, ktoré sa nebudú opakovať. Tá prvá je, že my všetci sme mali rovnaký backgraund - rovnaký spôsob vzdelania aj rozhľadu vo svete, ale dnes sa vďaka internetu a otvoreným hraniciam každý chytí niečoho iného. Prečíta si iné knihy, naštuduje iné príručky, vidí svet odlišnou optikou a ľudia si prestávajú navzájom rozumieť. Každý čerpá z mnohých rozličných zdrojov a rovnaké slová majú potom pre každého iný význam. A v 60. rokoch hoci mal každý z nás inú letoru, boli sme oddojčení na rovnakom mlieku - mali sme rovnakú reč, výchovu v socialistickej škole, rovnaký zdroj literárnych a kultúrnych vzorov - Kafku či Hemingwaya... Dokázali sme sa zhovárať o spoločných témach. To sa už nezopakuje. A druhá, vážnejšia okolnosť je, že 15 - 20 rokov po vojne ešte v Európe žila nádej - a to nielen v našej generácii. Ešte sme verili, že sa svet stane lepším a ľudia si napokon porozumejú bez ohľadu na spoločenské zriadenie alebo ideológiu. Dôverovali sme predstave, že kultúra a vzdelanie povedú ľudí k tomu, aby čím ďalej tým viac spolupracovali a prestali konečne "blbnúť". Bol to veľký omyl. Dnes už viem, že fanatizmus, slepota, chamtivosť spôsobujú, že svet lepší nebude nikdy. Ľudia sú nepolepšiteľní, to sme vtedy vo svojej naivite netušili.

Vaša manželka nemá ešte ani tridsať. Myslíte si, že jej generácia vidí budúcnosť podobne skepticky ako vy?

Vidím filmy, čo robia mladí, čítam knihy a články, ktoré píšu. Sú zlostné, nevraživé, "nasraté". Optimizmus a viera v človeka sú dnes nemoderné.

Práve ste hovorili, že sa tvorbe nových autorov vyhýbate...

Na festivaloch som niečo vidieť musel. A stačí mi aj to, čo vidím v televízii - nie som úplne slepý. Chýba tu pozitívny optimizmus. Ostro som si to napríklad uvedomil pred dvoma mesiacmi po premiére inscenácie Dobre platené prechádzky, ktorá je nostalgickou spomienkou na atmosféru 60. rokov v divadle Semafor. Po predstavení som si doma pustil nahrávky starých pesničiek tohto divadla a vedľa toho, čo nám hrajú dnes v rádiách, je to "nebe a dudy". Boli veselé a bystré. Takáto "sranda" z dnešnej pop music zmizla. Aj dnešné filmy postrádajú radosť. Ich obsah je zlostný a depresívny. Navyše mi v nových filmoch chýba súcit. Zaujíma ich len zločin, prípadne jeho potrestanie, ale obete vidia len ako komparz. Alebo, vy poznáte nejaký film, ktorý vám zdvihne náladu?

Možno Amélia z Montmartru...

Vidíte! Aj mne sa to najprv zdalo, ale keď som si film pozrel druhýkrát, zistil som, že je falošný. Je to len dômyselná koketéria. No máte pravdu v tom, že je aspoň trochu pozitívny.

Ako vnímate názor kritiky na film Obsluhoval som anglického kráľa?

Nie som šťastný z článkov, ktoré o ňom čítam, ale som rád, že ľudia naň chodia. A rovnako ma teší, že film dobre prijali Hrabalovi priatelia a veľa vzdelaných ľudí, ktorí sa nepotrebujú robiť múdrejšími. V Čechách sa na úspech reaguje nevraživosťou. O tom by vám porozprával aj Zdeněk Svěrák a rad iných. V tom máme hlbokú tradíciu. Navyše, ja sám viem najlepšie, čo na mojom filme nie je dobré. To naozaj vie v kútiku duše každý dobrý autor.

Keď sa Roman Polanski na Artfilme dozvedel, že večer pred jeho príchodom na festival jeho legendárna snímka Chinatown opäť zožala u publika úspech, nad vlastným filmom iba pohŕdavo mávol rukou...

Každý tvorca, ak to robí poriadne, vie o vlastnom filme najviac. Hnevajú ma mudrlanti, ktorí nemajú nijakú skúsenosť s tvorbou a o to ľahšie sa im o filme mudruje.

Prezradíte nám "pravé" chyby vášho posledného filmu?

Je to trochu zložitejšie a je toho viac. Napríklad jednotlivé kapitoly sa mali od seba navzájom jasne formálne odlišovať. A záverečná pasáž je veľmi ťažko vyjadriteľná obrazom. Skrátili sme ju, lebo by to bola príšerná nuda. Keby som to nakrútil tak, ako to Hrabal napísal, boli by to iba slová. Nevedel som ich nahradiť a pochybujem, že by to dokázal niekto iný. S dnešnou skúsenosťou by som veľa vecí riešil inak. No nie je isté, že by to bolo potom lepšie. Film sa skrátka nedá nakrútiť najprv nanečisto a potom poriadne. Je osudom každej tvorby, že sa iba pokúša kráčať smerom k nejakej dokonalosti. A čo k jej dosiahnutiu chýba, vie každý autor najlepšie sám, lebo o tom, čo urobil, vie najviac. O to väčšmi ma štvú povrchné súdy.

Napriek tomu ste iné Hrabalove diela nakrútili s priaznivejším ohlasom...

Tiež nie sú dokonalé.

Ako si dnes spomínate na Bohumila Hrabala?

Mali sme sa radi. Pre mňa bolo šťastím, že som mohol nakrúcať podľa jeho kníh a že som s ním mohol spolupracovať. Pri Anglickom kráľovi mi chýbal... Nielenže to bol veľký spisovateľ, ale aj rozumný a živý človek. Bol nesmierne hravý, hoci sa nikdy nehral na to, čím nebol. Takí boli dvaja - Rudolf Hrušínský a on.

Rozumeli ste si aj v názore na umenie?

Iste, hoci som nikdy dosť dobre neporozumel tomu, ako on chápal moderné výtvarné umenie. Oproti jeho nadšeniu som bol oveľa triezvejší. Veľa maliarov ho žiadalo, aby im uvádzal vernisáže a rozprával o ich tvorbe, lebo to robil vynikajúco. No ja som k niektorým ich dielam mal záporný vzťah.

Ste konzervatívny?

Áno. Nemám rád umenie pre umenie, keď vidím niečo, čo sa ku mne obracia chrbtom. Nemám rád nafúkancov. Umelecká tvorba je pre mňa akt lásky. Masturbácia v umení je rovnako protivná ako prostitúcia. Umelec má tvoriť pre niekoho, nie sám pre seba.

Ktorý film vás v poslednom čase predsa len niečím oslovil?

Film Woodyho Allena Hollywood Ending. Je to vlastne film o mne.

To je film o slepom režisérovi.

Je to jeden z najkrajších filmov o filme. To, že je režisér slepý, ešte ujde. Lenže keď dokončí film, vráti sa mu zrak a s hrôzou uvidí, čo nakrútil. A to je aj môj pocit. Keď vidím svoj hotový film, hovorím si: "Kruci! Už sa to nedá opraviť!" Navyše má Hollywood Ending nádhernú pointu, keď po desivom fiasku v USA zožne Allenov hrdina obrovský triumf v Paríži... Humor a poézia majú mnoho spoločného, lebo dokážu spojiť veci, ktoré k sebe zdanlivo nepatria a tým ich nečakane vyjavia. A vtedy odrazu divákovi niečo zaiskrí v hlave. Toto podľa mňa dokonale dokážu Jiří Suchý, cimermanovci aj Woody Allen.

Raz ste povedali, že čiernobiele filmy boli pôsobivejšie ako farebné. Ako ste to mysleli?

Čiernobiely film núti diváka, aby spolupracoval. Princíp je rovnaký ako pri nemom filme. Pozeráte sa na obrázky a veľa vecí si musíte domyslieť. Zamestná vás to a vtiahne do deja. Keď vidíte dobrý čiernobiely film, ani si nevšimnete, že nie je farebný, lebo farby si domyslí každý aj sám. A keď vidíte na plátne alebo na obrazovke dokonalý farebný obraz - keď ho len tak pozorujete, alebo dokonca naň iba "čumíte" - je to akoby ste sa pozerali do akvária, lebo tam už nie je čo dodať.

Nemáte pocit, že by sa dal znovu urobiť nejaký nemý čiernobiely film?

Problém je v tom, že dnes by pri tom ľudia zaspali. Už nie sú na to zvyknutí - je to pre nich namáhavé. Keď mladým ľuďom, zvyknutým na akcie, premietnete napríklad slávnu Chaplinovu Zlatú horúčku, uvidíte, ako zívajú a pomaly usínajú.

Nie je to aj tým, že dnes už väčšina informácií k človeku prúdi vizuálne?

O to je také poznanie povrchnejšie.

Možno stačí vymyslieť iný jazyk...

Nie. Obraz prehovorí až vtedy, keď ho konfrontujete s ďalším obrazom. A keď prekladáte obrazy len tak - ľubovoľne, tak na ne divák môže iba "čumieť". Dnes prevláda len náhodné vyberanie dát a obrazov. Ak sa tu aj objaví nejaká asociácia, nie je odôvodnená. V starých filmoch jeden premyslený záber strieda ďalší a most si robí divák sám. Na toto dnes ľudia nemajú trpezlivosť. Súčasný divák sleduje len povrchný vizuálny dej - či niekto niekoho dobehne a či ho zastrelí.

Nemyslíte si, že tak, ako ľudia nie sú múdrejší bez ohľadu na udalosti v dejinách, rovnako nie sú ani hlúpejší?

Zdá sa mi, že ľudia predsa len hlúpnu. Zažil som časy, keď sa ešte usilovali byť múdrejšími, ako sú. Dnes berú veci povrchne, nie sú schopní si ich nikam zaradiť. Už akceptujú len heslá a slogany a stávajú sa z nich obyčajné ovce. Takzvaná kultúra už nie je pre ľudí, ale pre snobov, a masová kultúra ľudí ohlupuje. Kedysi sme chodili na sfilmované klasické romány - Červený a čierny alebo Kartúza parmská, dnes Harry Potter a Pán prsteňov odvádzajú ľudí od skutočných problémov. Toto ohlupovanie je trochu zámerné, lebo s ohlúpnutými ľuďmi sa dá ľahko manipulovať - nakupujú, čo treba, a volia, koho treba.

Ako teda vnímate mladých batôžkarov v Karlových Varoch, ktorí húževnato hľadajú nejakú kvalitnú informáciu?

Ale čo tam nájdu? Hľadať a nachádzať patrí k mladosti. Pri nakrúcaní Anglického kráľa som si uvedomil, že ak sa Líza narodila v roku 1920 na západ od Chebu, nemohla sa vyhnúť tomu, aby sa z nej stala nacistka. A ak by sa narodila viac na východ, mohla sa z nej stať česká vlastenka. Človek sa nestane takým, ako si to vymyslí sám. Jeho vzory a ciele vznikajú nenápadne - v rodine, škole, medzi priateľmi. Formuje ho to, čo číta, vidí, s čím sa stretáva každý deň. Dnes je týchto vplyvov nesmierne veľa a každý chce niečo iné. Pre normálneho človeka je nepochopiteľné, ako môže existovať také veľké množstvo ľudí, ktorí vyznávajú fašizmus. Určujúca je však partia so spoločnou ideológiou, ku ktorej sa zaradí často podvedome. Rovnako sú na tom zelení, anarchisti, nacisti, hippies. A kým niektoré skupiny majú záslužné ciele, iné majú obludné. Smutné je, že ich zaradenie vlastne určuje náhoda - s kým sa v určitej dôležitej chvíli stretnú. Kedysi mali ľudia jednotnú pozitívnu ideu kresťanstva alebo iného náboženstva, ktoré im povedalo, čo je dobré a čo zlé. Už to neplatí. Máme tu nový Babylon. Už nie v jazykoch, ale v ideológiách.

Zaujíma vás budúcnosť?

Dúfam, že umriem skôr, ako sa to tu všetko zrúti. Ale to berte len ako bonmot.

Tu však vzniká otázka, či je vaša skepsa výsledkom uvažovania staršieho človeka alebo skôr jeho nálady.

Máte pravdu. Naši otcovia aj dedovia boli vždy trochu nespokojní s nasledujúcou generáciou. Možno je to preto, že ako človek postupne dozrieva, pamätá si, čo bolo, vie, čo práve prežíva a na základe toho tuší, čo bude. Podľa mňa aj ostré videnie zlého má svoje opodstatnenie. Je to výstraha. Nesmieme byť slepí k nebezpečenstvu, ktoré nám hrozí.

Film je silné médium, čo sa rozbehlo cestou, ktorú vy pozorujete v rozpakoch. Čo je pre vás vo filmovom umení najdôležitejšie?

Mám vlastnú teóriu, ako sa z človeka stane "umelec". Jednoducho si raz povie, že sa mu nechce ráno vstávať a bežať do fabriky. Najľahší útek z cesty žiť obyčajný život a robiť niečo poriadne je dať sa na "kumšt". Ak však naozaj chceme hovoriť o umení, musíme si uvedomiť, že je to pojem, v ktorom je obsiahnuté slovo "umět". Keď sa človek rozhodne maľovať alebo komponovať hudbu, mal by to predovšetkým robiť dobre. Ako obuvník, ktorý ak nedokáže ušiť poriadne topánky, musí to zabaliť. O umení sa dá hovoriť až vtedy, keď umelec vie presvedčivo vyjadriť, o čo mu ide. V inom prípade ide o obyčajný prefabrikát. Môj učiteľ Otakar Vávra nám na FAMU hovoril, že hoci Rembrandt maľoval portréty starých dedkov, ako to robili aj iní maliari, práve jeho dielo prežilo ako jediné, lebo on nemaľoval len obraz konkrétneho človeka, ale aj obraz staroby. A hoci sa to nedalo rozpoznať hneď, posolstvo jeho obrazov prešlo cez storočia až k nám. Rembrandt je jeden z mála, pianistov je mnoho, ale len niektorým z nich pri hre bije srdce. Len z takých sa však môžu stať umelci. Ale v podstate aj tak vždy platí, že sa ľudia dajú na "kumšt", aby nemuseli do fabriky.

Prečo to takto zjednodušujete?

Milan Knížák hovorí, že umenie nemusí mať žiadny zmysel. Nechcelo sa mu manuálne pracovať, nič nevedel, a tak mu neostalo nič inšie ako začať robiť "umenie". Vedie to však k tomu, že sa u nás môže stať umelcom každý. Stačí, aby začal robiť hocijaké nezmysly a tvrdiť, že je to artefakt. Vždy sa nájde nejaký hlupák, čo mu to zožerie a napíše o tom teóriu. Dnes je skôr umením dobre mlieť hubou a presvedčiť iných hlupákov, aby na umenie dali peniaze. Aby ste dnes boli umelcom, stačí mať dosť sebavedomia a schopnosť šikovne používať papuľu.

Bola nová situácia vo výrobe filmov 90. rokov, keď si režiséri sami museli zháňať peniaze na film, jedným z dôvodov vašej dlhej prestávky?

Bolo mi trápne chodiť za zbohatlíkmi a ponúkať sa. Som asi na to príliš nafúkaný.

Už ste videli film Svěrákovcov Vrátne lahve?

Ešte nie. Málokedy chodím na filmy kolegov, ale na tento sa teším.

Nevideli ste ani Goyove prízraky Miloša Formana. Žiarlite?

Nežiarlim. A už vôbec nie na Formana. V porovnaní s Formanom mám šťastnejší a veselší život. Dobre, Forman je slávnejší, ale ozajstný rozdiel medzi nami je v tom, že on lieta prvou triedou a ja len Economy Class.