Zdanlivo bežná vec: bicyklistu zrazí auto, v nemocnici mu amputujú časť nohy a lekári mu dávajú na zváženie, či chce mať protézu alebo chodiť o barlách. Do takéhoto problémového rámca vložil juhoafrický nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2003) John Maxwell Coetzee dej románu Pomalý muž (Metafora, Praha 2007, preklad Edita Drozdová).
Okrem nemocničného prostredia a chatrného bytíku, do ktorého zdravotníci vrátia operovaného pacienta Paula Ravmenta a kam ho chodia rehabilitovať pridelené sociálne sestry, je v živote hlavnej postavy zatiaľ úplná prázdnota. A Paul ani nechce, aby bol zatiahnutý späť do predošlej existencie, ako šesťdesiatnik totiž cíti, že už nemá nič pred sebou. Minulosť rodeného Francúza a teraz austrálskeho emigranta, rozvedeného a bezdetného, je definitívne uzavretá.
Aspoň tak vidí sám seba tento nepochybne aj filozoficky vzdelaný bývalý fotograf, ktorý vie odháňať myšlienky na smrť či samovraždu, tú každodennú trýzeň samoty a vlastnej bezvýchodiskovosti, pričom si uvedomuje, že je aj iná stránka života, totiž preukazovať dobro iným.
Stereotypné situácie a úkony s preväzmi, telesnou hygienou, jedením, upratovaním a pokusnými prechádzkami po byte pomocou kovového rámu sa zrazu menia, keď si Paul svoju druhú opatrovateľku, chorvátsku emigrantku Marijanu, nielenže obľúbi, ale sa do nej aj zaľúbi až tak, že chce jej synovi pomáhať finančne pri štúdiu na univerzite.
Hoci už neverí v tento cit, láska v ňom doslova prepukne a takvraviac zmení jeho predstavy o budúcnosti, keď sa už vidí ako možný otec budúceho dieťaťa, ktoré by rád splodil s Marijanou alebo prinajmenej aspoň ako dodatočne akceptovaný krstný otec detí tejto chorvátskej rodiny. Napriek tomu, že o láske k Marijane nehovorí, zvesť sa roznesie a natrháva krehulinkú sieť Paulových vzťahov, najmä keď sa mu do života votrie proti jeho vôli spisovateľka Costellová, stále mu dohovára, moralizuje a všeličo si domýšľa, možno ako námet pre budúcu knihu.
Coetzee zaplietol pôvodne nekomplikovaný príbeh ešte viac, keď do neho priamo vťahuje aj Marijaninho manžela Miroslava a takto „rozvracia“ normálne manželstvo emigrantov, čo má potom paradoxné vyústenie s opraveným a pre invalida upraveným bicyklom. Celá epická zložka románu je postavená na prekvapeniach, ktoré nemusia posúvať dej dopredu, iba odhaľujú neviditeľné a neočakávané stránky v charakteroch a psychológii postáv.
Coetzee dômyselne vyriešil aj otázku integrity, najmä jazykovej integrity emigrantov, keď necháva Marijanu a členov jej rodiny rozprávať „rýchlou, vcelku zrozumiteľnou, slovansky zmäkčenou austrálskou angličtinou“, čo veľmi dobre zvládla aj česká prekladateľka.
Autor: Jozef Bžoch (Autor je literárny kritik)
