Návod ako lietať, pritom, samozrejme, na mysli nemám. Čo však v prípade, keď to bude naozaj vážne.
Príklad. Civilné lietadlo ohrozujú teroristi a vznášajú sa s ním nad štadiónom počas finále Majstrovstiev Európy vo futbale v roku 2008 (a hrajú domáci). Nové Eurofightery preto okamžite vzlietnu a piloti čakajú na príkaz zasiahnuť.
Keby sa to stalo dnes, čakali by márne. Mohli by do vysielačky hučať každú minútu, nakoniec by im došlo palivo. Vláda dole na zemi totiž stále diskutuje, kto má príkaz na odstrel ohrozeného stroja vydať.
Minister vnútra Günther Platter si myslí, že on určite nie. Šancu stať sa hrdinom (v tom lepšom prípade), podsúva radšej ministrovi obrany. Ten však hrdinom byť nechce a horúci zemiak hádže späť.
Tam, kde sa dvaja bijú, zvyčajne „víťazí“ tretí. V tomto prípade by to podľa ministra vnútra mal byť pilot stíhačky. Pilot by mal rozhodnúť, či ohrozené lietadlo zostrelí, alebo nie.
Podpredsedovi vlády Wilhelmovi Moltererovi sa však celá debata zdá umelá a tvrdí, že takúto diskusiu jeho krajina nepotrebuje.
Vojenskí generáli a armádni experti pritom neveria vlastným ušiam. Žeby vláda nemala krízový manažment? Nevie, čo v prípade ohrozenia robiť? A netuší to minister vnútra, bývalý šéf rezortu obrany?
Roztržka o tom, kto má prevziať zodpovednosť, keď ide do tuhého, úplne zatienila ďalší trapas. Eurofightery sú v noci rovnako „slepé“ ako ich zastarané predchodkyne.
Teraz však nie je čas riešiť, ako zostreliť teroristov po západe slnka. Najprv treba nájs ť pilota, ktorý by sa vôbec odvážil vzlietnuť a prevzal by zodpovednosť za nezodpovednú vládu.
Autor: Jana Hoffstädterová-Hoschek
