Stretli sa na rohu Obchodnej a Mariánskej. Bola sobota, jedna z tých májových, vydarených. Slnko ešte viselo nad Hradom, ale myšlienkami už bolo doma v posteli. Vetrík sa pohrával s mladým lístím a sukňami.
- Preboha, Bibi!! Ty žiješ!?
- Preboha, Kiki!! Som ti volala...
- ... mám nové číslo. Mi voľakto udrbal telefón.
- Som si myslela, že ťa ten tvoj Zolo prizabil, na tých schodoch! Ty Kiki, ja som ti hovorila, že Zolo je blázon! V tej svojej garsónke už má iba matrac a plné popolníky.
- Heeej!? Ako vieš?
- Sme sa... Sme ho boli pozrieť. Stará partia a tak...
- Na Zola zabudni, zlato!! 5 + 1, loggia na juhozápad, dvojmiestna garáž. Ja sa len usmievam a kontrolujem, či má dobre naškrobené košele. Si potrpí na klasiku, chápeš...
- Nie! Neverím!!! Bibi!! Kto to je!? Hovor, preboha!!
- Kiki, neuveríš...
- Nepovedz, že... Šak on má dve dospelé decká!!
- Práveže dospelé.
- Ma sereš!! Veď toho mala rozrobeného Mimi! Preto robila v Lajfku také kyslé ksichty!! Si sa na dobrý šteker napichla, ti poviem!
- Sa zabijem, keď som dobrá?
- ... ti to žičím, moja. Fakt! Dobre vyzeráš!
- Šak makám jako mulica! Fitko. Sauna. Šecko v dome, chvalabohu. Masér na telefóne.
- Ma sereš!!
- Pŕŕ, pŕŕ!! Odtiaľ-potiaľ! Si nerozrýpem život, kvôli nejakému Bicepsovi! Ti radím, usaď sa. Každý druhý piatok nákupky vo Viedni. Nič tam dokopy nemajú. Asi tam prestaneme chodiť. Kde si ty? Jak žiješ? Veď hovor!! Čo ten tvoj zubár z Komárna? Už si si ho preštelovala?
- Ťažká pohoda. Jeho ex už hysterčí len raz za mesiac. Každú štvrtú sobotu nám hodí decko na krky, ale inak fajn! Cez deň robím, dvakrát za týždeň sa nechám trocha pomaďarčiť... Môže si dnes jedna zdravotná sestra vyberať?
- Kiki!! Ja by som tak chcela, aby si bola šťastná! Koľko sme sa nevideli? Sto rokov najmenej!! Fakt by sme si mali zavolať! Zavoláme si? Zavoláme aj Mimi?
- ... ja neviem, Bibi. Som ti hovorila, že je dajaká čudná v poslednom čase.
- Škoda. Fajn baba to bola. Pamätáš, ako sa vyťahovala, že vyhrala Hviezdoslavov Kubín?
- Keď je raz krava, čo narobíš.
- Bibi...!!
- Kiki...!!
Rozlúčili sa napochytre. Ako keď v prievane buchnú dvere. Ochladilo sa. Slnko zapadlo za Hrad ako obraz za skriňu.
-
Kosci
Pri trenčiansko-prievidzskej magistrále, na orechu pri Svinnej, visia tri kosy. V tráve pod ním sedia chlapi. Štyria. Traja kosci a chlapec. Priniesol proviant. Jedia. Rozvážne žujú.
Starý Vavro drgol do syna. Bradou ukázal na vnuka. Chlapec sa mračí. Drží lakte naširoko. Nožíkom si ukrajuje zo slaniny. Vavrovia sa na seba usmiali. Pridal sa aj Miko, zať. Bude z chlapca voľačo, znamená ten úsmev.
- Chutí, Miško? - opýtal sa Vavro.
- Nehovorte mi Miško, - zaševelil chlapec. - Ja som Michal.
Od Bánoviec sa prihnal kamión. Zatrúbil, zablikal. Chlapi zodvihli hlavy. Za volantom sedí bradatý chlap v dierkovanom tielku. Smeje sa. Vidno zlatý zub. Zamával a už ho niet.
- Petráň, Goľa, - vysvetlil Vavro syn, keď kamiónu dokýval. - Chodí s kamiónmi.
- Starého Petráňa syn?
- Vnuk.
- Vnuk!! - pokrútil hlavou starý Vavro. - Chodí s kamiónmi, hm. Chcel by si takú mašinu, Miško!? - obrátil sa k vnukovi. Michal len vytreštil oči.
- Kým my hento dokonáme, - ukázal Vavro syn na zarastenú priekopu, - Goľa aj Hamburg obráti.
- Keby len Hamburg! Ale tých báb! Čo, Miško?! - žmurkol na synovca Miko. Chlapec sa začervenal a zabehlo mu.
- Daj pokoj chlapcovi, - pobúchal medzi lopatkami starý Vavro vnuka. - Budeš sa voziť po svete, čo, Miško...
- Ja som Michal, - odtiahol sa vnuk.
- A veď hej, - pritakal starý.
- Halóó, - pozdravil koscov prázdninový cyklista. Za bicyklom ťahá vozík s batožinou. Na hlave má fialovú helmu. Celý je lesklý a farebný. Na pätách mu blikajú bezpečnostné odrazky.
Michal mu zamával. Cyklista sa stratil za ohybom cesty.
- ... tak ťa tou kosou, - zahrozil za ním Miko. - Sa tu bude premávať, huncút vydrbaný!!
- Čo ťa po ňom, - zavrátil Mika Vavro syn. - To bude intelektuál alebo dačo také.
- Zdriemnime si, - zavelil starý Vavro. Chlapi si políhali. Aj Michal. Po chvíli už zase sedel. Natiahol krk. Ticho vstal. Na ceste bolo ešte vidno siluetu s vozíkom. Občas sa zablysla odrazka.
Chlapov zobudil spev. Prichádzal spoza kríža. Po chvíli sa ukázalo aj dievča. Skôr slečna. Tlačila bicykel a spievala si. Chlapov pod orechom si nevšimla. Bicykel mal dušu na zadnom kolese prázdnu. Po chvíli sa spev rozplynul nad poľami.
- ... mohli sme jej pomôcť, s tou dušou, - vzdychol Vavro syn, keď sa prebral z očarenia.
- Oprieť si čelo babe pod bradou... A nech spieva. Na unavené oči nepoznám nič lepšie, - pridal sa Miko.
Starý Vavro sa uškrnul. Poškriabal sa na bruchu.
Michal ťažko preglgol.
- Čo nič nehovoríš, Miško? ... Michal, - opravil sa starý.
Chlapec zaklipkal očami. Natiahol krk. Otočil hlavu k Bánovciam. Pozrel za dievčinou. Potom na chlapov. Nakoniec na starého otca.
- ... ja chcem radšej bicykel, - povedal a sklopil oči.
