Zdvihol obočie a potom chladno predniesol: „Nijaký pán kráľ neexistuje. Muhammad Záhir Šáh je Majesty, Jeho Veličenstvo.“ Bol to jeden z najväčších trapasov v mojom živote a takmer som prišla o rozhovor s bývalým kráľom Afganistanu. Nakoniec sa mladík zľutoval a stretnutie mi zorganizoval. Žijúca legenda bola vtedy, v roku 2004, deväťdesiatročná, hluchá, s trasúcimi sa rukami a vypadávajúcou pamäťou. Stále však mal živé oči, čo neustále pozerali a šibalsky mrkali. Bolo to veľkolepé stretnutie.
Záhir Šáh bol vždy veselý. Mal rád ženy, kone, šport a afganských chrtov. Keď ho zvrhol vlastný bratranec Daud, bol práve na dovolenke. Mnohí mu zazlievali, že sa tak často chodí rekreovať do Európy a že sa nepokúsil o trón pobiť. Jeho protivníci ho obviňovali, že bol vlastne celkom rád, keď mohol dožiť svoj život v Ríme. Lenže, ten samopašný muž sa skoro tridsať rokov v pokojnej Európe trápil. V roku 2002, dva roky po tom, čo sa skončila v Afganistane vojna, priletel domov. Nemusel. Mohol dožiť v Taliansku bezstarostne obskakovaný deťmi a vnukmi. Lenže mu bolo smutno. Vrátil sa do polorozbitej, rozvrátenej, chudobnej krajiny, plnej násilia, únosov i kmeňovej nenávisti. Žil v tisíckrát horších podmienkach ako v Ríme. Bol však doma, vo svojom bývalom háreme. I keď urobil veľa chýb, jedno sa mu musí nechať. Jeho 40–ročná vláda bola najdlhšie mierové obdobie v histórii Afganistanu. Túto zásluhu mu nikto nezoberie. A tak i tí Afganci, ktorí ho v láske príliš nemali, sa pri správe o jeho smrti povzniesli: „Náš kráľ zomrel, čo bude ďalej?“
