Život na Lomnickom štíte prešiel od roku 1938, keď tu postavili výskumnú stanicu, kus cesty. Je oveľa pohodlnejší ako pred sedemdesiatimi rokmi.
Vskutku, život na druhom najvyššom vrchu Slovenska je dnes naozaj ľahký. Kaviareň Dedo, ktorú minulý rok otvorili Tatranské lanové dráhy, ponúka päťhviezdičkovú whisky a capuccino. Hostia si ho môžu chlipkať, hľadiac dolu na hrdé štíty. Za 10 000 korún za noc tu dokonca môžete aj prenocovať .
No i za oslnivým turistickým zariadením si Lomnický štít uchováva veľa zo svojej prirodzenej jednoduchosti.
VIDEO: Skupina vedcov na vrchole Lomnického štítu
Karel Kudela je jedným zo skupiny vedcov, ktorí si na Lomnickom štíte zarábajú na živobytie. Nikdy ho neprestane udivovať tvrdosť murárov, ktorí postavili jeho súčasný domov. „Všetok materiál museli vynášať na vlastných chrbtoch. Bol to strašný život,“ povedal, keď sme za hmlistého rána skúmali štruktúru kameňa. „Oveľa ľahšie sa tu existuje, odkedy zaviedli prvú lanovku,“ konštatoval.
Šesť vedcov žije a pracuje v klaustrofobickej poschodovej budove, ktorá robí len málo ústupkov ľudským potrebám ako priestor, pohodlie a kontakt s vonkajším svetom. Nie každý dobre zvláda izoláciu, ktorá sa spája s touto prácou.
„Určite to má vplyv na psychiku,“ hovorí technický pracovník Samuel Štefaník. Už 31 rokov pracuje na detektore kozmických lúčov. „Musíš mať správnu povahu, schopnosť tu žiť. Musíš byť samostatný, schopný žiť sám.“
Štefaník so svojou hustou bradou a odmeraným správaním pôsobí ako archetyp vedca. „Spoločnosť nevyhľadávam. Ja som taký typ,“ vysvetľuje niečo, čo nikoho neprekvapí. „Za tie roky som zažil veľa ľudí, ktorí sem prišli pracovať, a na druhý deň ráno odišli. A nevrátili sa. Bolo pre nich šokujúce byť tu. Chýbala im spoločnosť.“
Podľa Kudelu, ktorý riadi stanicu, ľudia zle znášajú nielen izoláciu, ale aj drsné počasie a blízkosť nevľúdnych živlov. „Vietor a búrky. Človek sa s nimi musí vyrovnať skôr, než príde pracovať na Lomnický štít. Je to nepríjemný pocit. Všade to vrieska, búcha, strieľa. Keby sa ti čokoľvek stalo, hocijaká drobná zdravotná komlikácia, jednoducho tu musíš zahynúť. Nikto ti nepríde pomôcť. Ani helikoptéra, ani záchranná služba. Práca v odlúčených podmienkach je mimoriadne náročná na psychiku. “Život na Lomnickom štíte si však vyžaduje oveľa viac, než len stoicizmus zoči-voči osamelosti a vetru. Štefaník si spomína, ako sám musel opraviť strechu po tom, čo ju stavebná firma z Bratislavy sfušovala. A tiež na minulú zimu, keď musel navštíviť lekára a kabínová lanovka nepremávala. Zliezol dolu horou pešo. „Bolo množstvo snehu a veľké trhliny. Tá časť, ktorá je pod Lomnickým kotlom, mala šesť metrov snehu. Nebolo to veľmi príjemné.“
Keď nelezie okolo stanice ako horská koza, Štefaník dychtivo číta. „Čokoľvek okrem bulváru. Detektívky, beletriu, najradšej však diela iných vedcov. „ Od Stephena Hawkinga mám všetky knihy.“ S hrdosťou v hlase hovorí, ako Hawkinga, ochrnutého britského vedca, ktorý spopularizoval v 80. rokoch výskum kozmu, minulý rok videl cez sklo laboratória fyzikálnych častíc CERN vo Švajčiarsku.
Život v observatóriu nie je len plný strastí. Vo chvíli, keď zdolávame drevené schodištia a vyhliadky, naskytnú sa úchvatné pohľady pomedzi oblaky. „Keď vidím to krásne prostredie a rozmýšľam o múdrych ľuďoch, ktorí dokázali niečo také postaviť v ťažkých podmienkach, vždy tu mam pocit malosti,“ hovorí Kudela. Je to krása, ktorá ho pokoruje aj inšpiruje.
VIDEO: Eugen Korda
Nepoznané Slovensko - každý deň publikujeme text o jednom zaujímavom mieste
