SOUL. Dňa 29. novembra 1996 prinútili štrnásťročného Sina Tong Hjoka sedieť a sledovať popravy. Potom stráž priviedla a obesila jeho matku. Staršieho brata zastrelili.
„Kým ju popravili, pozerala sa na mňa,“ povedal Sin. „Neviem, či chcela niečo povedať, pretože bola spútaná a mala zapchaté ústa, ale radšej som sa vyhol jej pohľadu. Môj otec plakal, ale ja nie. Nemiloval som ju. Dokonca ju ešte dnes nenávidím za to, čo som kvôli nej prežil.“
Sinov príbeh ponúka vzácny pohľad do jedného z najmenej známych severokórejských pracovných táborov. Do tábora číslo 14. Sin, ktorý má dnes 24 rokov, bol politickým väzňom od narodenia v roku 1982 až do roku 2005, keď sa mu podarilo utiecť.
Sina nikdy nenapadlo nenávidieť nadriadených. Myslel si, že tak žijú všetci.
Celoživotní väzni režimu
Nikdy nepočul o hlavnom meste Pchjongjangu ani o severokórejskom vodcovi Kim Čong-ilovi. „Myslel som, že je prirodzené, že som v tábore, pretože moji predkovia spáchali nejaký zločin. Len som nevedel aký. Nikdy ma nenapadlo, že je to nespravodlivé.“
Od roku 1992 utieklo do Južnej Kórey asi desať ľudí zo severokórejských táborov. Väčšina z nich pochádzala z tábora číslo 15. Sin je prvý, kto utiekol z tábora v takzvanej zóne totálnej kontroly. Podľa Kórejského inštitútu pre národné zjednotenie sa väzni zo zóny totálnej kontroly nikdy nedostanú.
„Nútia ich pracovať v baniach alebo ťažiť drevo, až kým nezomrú. Úrady sa dokonca ani neobťažujú poskytnúť im ideologické vzdelanie. Naučia ich len šikovnosti nutnej na prácu.“
Jun Jo Sang, prezident Databanky pre severokórejské ľudské práva, tvrdí, že Sin je „príkladom najbrutálnejšej formy porušovania ľudských práv.
Pochádza z miesta, kde ľudí zbavia aj tých najzákladnejších ľudských pocitov, ako je láska či nenávisť“.
Sinovi rodičia sa napríklad mohli „za odmenu“ stretnúť päťkrát do roka. Vďaka tomu sa narodili Sin aj jeho brat.
Osudný pokus o útek
Do jedenástich rokov žili deti s matkou, ktorá pracovala od piatej ráno do polnoci. Potom ich presunuli do spoločných ubytovacích priestorov. Matku smeli vidieť, len ak vynikali v práci. „Matku som mohol navštevovať len raz či dvakrát ročne,“ hovorí Sin. „Nikdy som nevidel rodinu pokope.“
V tábore žilo asi 1000 detí. Jediné ich vzdelanie bolo čítanie, písanie a základy matematiky. Po „škole“ pracovali na poliach a v baniach. Väzni dostávali stále rovnaké jedlo: misku dusenej zeleniny a slaný zeleninový vývar. Okrem toho sa živili tým, čo našli.
Sinov život sa zmenil v roku 1996, keď jeho matku a brata obvinili z pokusu o útek. Stráže ho vypočúvali v podzemnej cele, kde ho zavesili za ruky a nohy nad horúce drevené uhlie.
Vtedy sa dozvedel, že rodina jeho otca patrí k nepriateľskej triede, pretože spolupracovala s juhokórejskou armádou.
V roku 2004 stretol Sin človeka, ktorý mu rozprával o živote mimo tábora. „Čo mi rozprával o okolitom svete - o jedle, o Číne - bolo fascinujúce,“ rozprával Sin. „Keď som počúval o svete vonku, myslel som, že sa zbláznim. Chcel som sa odtiaľ dostať.“
Nový život v Soule
Keď Sin s ďalším väzňom zbierali v januári 2005 pri elektrickom plote okolo tábora drevo a nikde neboli stráže, odhodlal sa na útek.
Jeho priateľ bol rýchlejší a vbehol priamo do oplotenia, telom pretrhol v plote dieru. „Vyšplhal som sa cez neho, cez tú dieru a potom som utekal z kopca ako blázon. Keď som sa otočil, nehýbal sa.“
V júli sa Sin dostal do Číny, kde neskôr dostal azyl na juhokórejskom konzuláte. Vlani v auguste dorazil do Soulu.
„Akokoľvek sa snažím, nemôžem odpustiť matke,“ hovorí. „Ona a môj brat ublížili mne a môjmu otcovi, keď sa snažili utiecť. Nemyslela snáď vôbec na to, čo sa s nami stane.“
Autor: čtk/IHT
