i len málokedy poznajú limity, už len pre to, že ich rodičia nemajú potrebu im ich stanovovať. Tu platí: nechajte maličkých vyblázniť sa a nechať sa rozmaznávať, život v dospelosti je príliš ťažký
a v krajine poznačenej terorizmom neistý.
V mene tejto filozofie nechávajú liberálni izraelskí rodičia svojich potomkov skákať po sviatočne prestretých stoloch, papuľovať každému nad 18 rokov a nerešpektovať nikoho. Vrátane nich. Hovoria tomu rozvoj osobnosti. Ja by som to označila za nezvládnutú výchovu až nerozum. Keď sme boli na jednej rodinnej oslave, prejavila sa osobnosť jedného z vnúčikov oslávenca tak, že vytiahol obrus spod slávnostne naaranžovaného aspoň storočného obedového servisu. Nad jeho mikroskopickými črepinami sa potom celá rodina radovala, aký je chlapček roztomilý a s akou razanciou sa púšťa do svojich akcií. „Chlapček“ mal už 11 a od detského šibalstva mal ďaleko.
Menej liberálni či rovno nábožní rodičia tiež nemajú k svojim deťom úplne zdravý vzťah. Odmalička ich obliekajú ako dospelých, pod pazuchy im strkajú modlitebné knižky ťažšie ako sú ony samy a nechávajú ich recitovať slová, ktorým nerozumejú. V parku pri našom byte sa často hrávajú deti z ortodoxných rodín. Okrem toho, že sú
takmer v 40-stupňových horúčavách navlečené v košeliach s dlhými rukávmi a šatách po členky, pokrikujú po sebe niečo v zmysle: „Mordechaj, nech ťa Boh požehná, hoď mi tú loptu.“ Aj rodičia týchto detí sú presvedčení, že je to prejav osobnosti dieťaťa a že rovnako ako do neba volajúca nedisciplinovanosť je práve toto to, čo budú v živote najviac potrebovať.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
