o radšej nechce rozoberať... Začínal v alternatívnom divadle, dnes ho však ľudia poznajú predovšetkým ako Banána z televíznej Mafstory. PETER BÁTTHYANY (41), „gumený chlapec“, majster v tancovaní electric boogie, je skrátka zvláštny prípad.

Skôr ako hercom ste boli džokejom - povedali ste, že ste sa vyučili za džokeja. Dá sa za džokeja vyučiť?

Áno, dá sa vyučiť, s maturitou. Potom si môžete urobiť vysokú školu, veterinu a vo Viedni sa dá študovať tzv. vysoká škola španielska, keď sa niekto chce venovať koňom naozaj veľmi odborne. Kone sú výborné, aj pre decká, v dnešnom svete je úplne úžasné jazdiť si.

Byť džokejom je teda povolanie? Nerobí sa to len amatérsky?

To sa určite nedá amatérsky. Sú aj amatéri, ale to je úplne niečo iné. Tak ako je profesionálny herec alebo herec amatér.

Vy ste herec profesionál alebo amatér?

Priznám sa, absolvoval som konzervatórium, v podstate to bolo ešte kedysi, keď som bol chlapec. Mal som vzťah k hudbe a divadlu. Ale to dnes naozaj nie je zárukou ničoho. Myslím si - z môjho uhla pohľadu - herectvo, to je... Ako by som to povedal? To je pre chlapa hanba. Ibaže by mal talent.

Čiže vy ste profesionálny džokej aj profesionálny herec?

Áno. Ono sa to v podstate dá. Herectvo robím už hádam dvadasť rokov.

Boli ste ako džokej úspešný?

No, priznám sa, že ja som už vtedy viac inklinoval k tancu a umeniu. Či som mal ako džokej nejaké výsledky? Ani moc nie. Jedine v príprave, keď sa koníky pripravovali, to áno. Spolu s ostatnými som pripravoval kone pre tých, ktorí už boli výborní rajťáci a presadali z koňa na koňa a vyhrávali.

Kde to bolo?

V Plemenárskom podniku Šamorín. Teraz je to už súkromný pozemok.

Vy ste zo Šamorína?

Nie, som z Bratislavy, tu som sa narodil.

Tu ste vyrastali?

Býval som na Sibírskej, pod depom. Tá oblasť bola pekná tým, že sa často dalo chodiť aj do prírody - na Ahoj a na Kolibu. Príroda mi bola vždy blízka.

V Šamoríne ste sa ako ocitli?

Po škole, pracoval som tam nejaký ten piatok, na praxi. Potom som sa začal venovať tancu, urobil som program Flám s Juráňom a so Skrúcaným.

Čo vás od koní ťahalo k umeniu?

Ono to je zvláštne, v podstate. Mne to bolo vždy blízke. Ale modernému tancu sa vtedy nevenovala nejaká extra pozornosť.

Ten tanec sa volal electric boogie?

Áno. Aj balet sa mi páčil, ale to mi celkom nesedelo.

V electric boogie ste boli naozaj dobrý.

Skončil som tretí na svete a prvý v Európe, mám doma ešte nejaké poháriky.

Pre tých, čo vás nikdy nevideli tancovať, dá sa ten tanec opísať?

Dá. Veľa mladých ľudí to robí, je to o ovládaní svojich svalov. Ide vlastne o optický klam človeka. Divák má pocit, že tanečník je absolútne bez kostí. Je to taký základ, veľmi veľmi dobrý základ pre divadlo, lebo sú tam prvky pantomímy, rozličnej chôdze, izolácie hrudníka.

Kde ste sa to naučili tak dobre tancovať?

Ako samouk. Boli sme skupina, volali sme sa Gumení chlapci. Nemali sme učiteľov, zbierali sme informácie cez videopásky. Pamäť musela fungovať stopercentne. Pohyb sme videli na televíznej obrazovke a potom sme sa museli vidieť v zrkadle, keď sme skúšali.

Ešte dnes sa to tancuje?

Áno, robia sa rozličné veľké podujatia, tzv. battles, kde sa mladí ľudia stretnú a bojujú tancom. Vyburujú si tak energiu, čo je podľa mňa pozitívne. Na Slovensku sa tomu venuje aj škola Street Dance Academy.

Neučí sa tam hip-hop?

Áno, aj hip-hop. Ono sa to od istých čias posunulo - hip-hop, electric boogie a break dance sa zlievajú akoby v jedno. Ja som sa venoval aj break dancu. Electric boogie bol fantastický v tom, že vytváral človeku predstavivosť, mohli ste stvárňovať všelijaké veci. Veľmi dobre sa na to pozeralo. Niečo ako pantomíma, len trošku prepracovanejšie.

Vedeli by ste to ešte zatancovať?

Bez problémov, kedykoľvek. Na to človek nezabúda. To sú roky driny, tréningu. Jedine že by ma opustila predstavivosť a fantázia. Ale to hádam, dúfam, že nie.

Niekto z vašej rodiny sa venoval umeniu?

Áno, mama spievala operety, viac tým smerom dole, do Budapešti. Moji bratranci sú výborní hudobníci. Keď sa stretneme na nejakej rodinnej zábave, nemôže to byť bez spevu.

A otec?

Ten má obrovský cit pre grafiku, kresbu.

Máte šľachtických predkov?

Áno, po otcovi určite. Aj po babičke, veľmi výrazne. Babička pochádzala z Budapešti.

Po maďarsky teda viete?

U nás sa hovorilo maďarsky aj nemecky, boli sme prešporácka rodina. Vlastne, prešporákmi sme sa stali, až keď som sa narodil ja.

Čo vás priviedlo do divadla Stoka?

Blaho Uhlár. Bolo to celé zaujímavé a možno do toho zasiahla vyššia moc. Robil som kedysi do Stoky konkurz. Mal som trošku aj trému, ale nakoniec to dobre dopadlo. Užili si to so mnou. A môžem povedať, že Uhlár bol režisér, človek, ktorého pochopia len veľmi inteligentní ľudia. Alebo totálni blbci. Ale nie, chcem povedať, že on je úžasný človek a mám ho v totálnej úcte.

Niektorí o ňom hovoria, že je génius.

Je. Ja tvrdím, že hej.

Iní ho zas neznášajú.

Tak to život prináša. Ale nedá sa mu uprieť, že mi otvoril cestu do divadla, pomohol mi nájsť v sebe niečo - možno trochu dobré a vnímavé. Jeho práca s nami ako s hercami bola veľmi zaujímavá, aj keď niekedy som si myslel, že v podstate nič nerobíme a išlo mi to neskonale na nervy, jedoval som sa. Ale on veľmi dobre vedel, čo chce docieliť a aj sa mu to podarilo.

Nútil vás vydolovať niečo zo svojho vnútra? Aká bola jeho pracovná metóda?

On nenútil. Bolo to prirodzené, tak to nechal voľne plynúť, že to bolo niečo úžasné. Vedel to aj pekne ukočírovať, ustrážiť si to. Môj výstup v hre Eo ipso - to je jeho zásluha, lebo ja som chodil na skúšky veľmi sporadicky, mal som pocit, že sa tam nič nerobí. Ale on vedel čo a ako.

Vyťažil z vás to najlepšie?

Určite, z každého vyťažil jeho charakter. Uňho som sa odrazil a pochopil som veľa vecí. Náš dialóg v Eo ipso s Ingrid Hrubaničovou vzikol vďaka nemu. Nahrával, čo som, raz porozoprával a potom to pospisoval.

V tom dialógu ste hrali opilca. Prišli ste na skúšku pod plvyvom alkoholu?

Nie, určite nie. Ja som nepil, mňa to nebavilo. Keď mi Uhlár text predložil, dovolil som si drzo mu povedať: Ktorý debil toto vymyslel? A on mlčal.

Ale bol to váš text, nie?

Áno, bol to môj text, on ho trochu upravil.

V predstavení Donárium ste mali nezabudnuteľný monológ, začínal sa slovami: „Čó jé?" Čím ste sa inšpirovali?

Životom. Blaho nás viedol k tomu, aby sme mali otvorené oči a pozorovali ľudí, situácie okolo nás.

Rozprávali ste ako bratislavský vekslák, postavička z podsvetia. Kedysi ste sa pohybovali v takomto prostredí, alebo nie?

Kedysi boli ešte také krčmy na stanici. Dal som si tam kávu a pozoroval som ľudí. Bezdmovci, vlastne - vtedy neboli bezdomovci, boli to len alkoholici - mali medzi sebou úžasné rozhovory. To teda bolo niečo, to bola studnica.

Inak ste sa nepohybovali v takomto prostredí?

Myslíte v takomto alkoholickom?

Myslím vo vekslácko-mafiánskom.

O každého sa to obtrie. Každý má spolužiaka, ktorý síce sedel v zadnej lavici, ale dnes jazdí na Porsche. Človek na všelijakých ľudí narazí. Ale život ide ďalej.

Váš alkoholický text v Eo ipso bol dlhý a náročný. Nebolo ťažké reprodukovať potom to, čo tak spontánne vzniklo?

To je istý druh myslenia, ktorý keď človek dostane pod kožu - ako som si to všimol sám na sebe - tak začne tak myslieť. To je o tuposti. A má to svoju poéziu.

Aby som zacitovala z vášho dialógu, hovorili ste napríklad: Došťal som sa, dogrcal.

Presne. Takto sa vyjadrujú alkoholici, koľkokrát na takých narazíme a smejeme sa, lebo nám vytvoria dobrú náladu.

Prečo ste zo Stoky odišli?

Zrazu to tam začalo byť iné. Mal som taký ten pocit, ako keď ste v práci už dlhé roky, už poznáte ten druh práce, už vás nemôže nič prekvapiť a potom neviete, či ste vyrástli alebo potrebujete objavovať a naučiť sa niečo nové. Alebo to bolo niečo iné, neviem. Bola to istá etapa môjho života, keď som niečo nadobudol a zistil som, že nie málo. A potom som si to išiel asi do života overovať.

Stoku nedávno zbúrali. Nebolo vám to ľúto?

Bolo, veľmi. Ale tak je to s celou architektúrou v Bratislave, všetko sa pekne pochová, zničí, nie je pomaly starej budovy a keď, tak sa nadstaví ešte štyridsať poschodí nad tým. A čo nám zostalo? Jedna stará ulička. Je to nenávratne preč, vyššie záujmy rozhodujú, treba to brať ako v armáde, jednoducho - taký je život. Peniaze sú najväčšia sila.

Poetika divadla GUnaGU vám viac vyhovuje?

Z toho silno tvorivého prostredia, bohémskeho, akým bola Stoka, som prišiel do iného, ktoré je viac učesané, uhladenejšie, je to iný spôsob práce. To je to, čo som ja potreboval spoznať.

V televíznom sitcome Mafstory stelesňujete mafiána. Trochu ste sa v takomto prostredí pohybovali, nie?

Ale len veľmi okrajovo, pre inšpiráciu. V istom období bola Česko-Slovenská republika ako Klondike. Všade boli vyholené hlavy, autá vybuchovali, keď som si slušne sadol do ktorejkoľvek reštaurácie, musel som zákonite ako každý iný človek narážať na takýchto ľudí.

Myslíte si, že slovenskí mafiáni, resp. zločinci, sú takí, akých ich stvárňujete?

Dnes sú už v bielych golieroch. Už to nie je tak, ako to hráme. To je už taká nostalgia za obdobím, keď nosili šušťáky, zlaté reťaze na krku, behali pri Kyjeve a menili tam doláre alebo marky.

Mafstory je komerčný projekt v komerčnej televízii. Nemáte pocit, že ste sa z alternatívneho divadla dostali niekde úplne inde?

Na jednej strane je to komerčné, súhlasím, a je to veľmi obmedzujúce, lebo je tam pevný scenár, človek do toho len sem-tam niečo málo vnesie. Na druhej strane existujú predstavenia, ktoré hráme s D-klubom a tam je to aj o výraze a o improvizácii, keď máme možnosť toho viac povedať ako na obrazovke. Ale na Slovensku teraz ľudia nemajú záujem o nič, akurát o americké filmy. Ľudia akosi prestávajú vnímať divadlá a krásne výkony našich rozličných umelcov, ktoré stoja naozaj za to. Žiaľbohu, je rýchla doba, veľa peňazí. Tak, ako ich niektorí ľudia rýchlo zarobia, tak ich aj niekde odovzdajú - nehovorím len o daniach, ale o bežnom živote. Je to veľmi nákladné, veľmi ťažké.

A táto doba vás dohnala k tomu, čo teraz robíte?

Určite. Keby som povedal, že nie, tak klamem. Keby som mal na konte neviem koľko miliónov, potom by som si mohol robiť, čo chcem, tvoriť čokoľvek a keby prišli dvaja diváci, tak fajn. To by som ešte aj mohol vyháňať diváka. Ale dnešná doba si vyžaduje niečo úplne iné. Žiaľbohu, strhne nás všetkých a strháva každým dňom. A trochu tej človečiny, ktorá bola a aj je úžasná v Radošínskom naivnom divadle, tú treba chrániť. To je druh, ktorý už odchádza.

Ste ženatý? Koľko máte detí?

K deťom sa vyjadrím. Mám dve deti, dcérku Petru a syna Matúša. Každému som doprial vlastnú matku. Syn má deväť rokov, dcérka má trinásť. Sú to také slniečka, cvičia ma od rána do rána, hlavne teraz cez prázdniny. Snažím sa im vytvárať taký ten krásny pocit prázdnin - v okolí Veľkého Medera, kde som ako chlapec isté obdobie vyrastal, pretože moja mama odtiaľ pochádzala.

Myslíte si, že máte na herectvo talent?

Ohohohohó! Znovu opakujem, herectvo je pre chlapa hanba - ibaže by mal talent. Ale ja neviem, ja sa snažím každým dňom. Ale či mám, alebo nemám talent, prepáčte, to vám ja neviem povedať.

Hrali ste niekedy niekde aj vážnu rolu?

Hral som, dokonca to aj pekne vyšlo.

Kde?

Bolo to v divadle LUDUS, veľmi pekné predstavenie Čiara, Israel Horowitz to napísal. Ale ja som mohol zobrať čokoľvek do rúk a keď to bol aj Shaekspeare, všetci sa smiali. Žiaľbohu, som asi taká figúrka, ktorá aj keď nechce a vážne to berie, tak to nejako inak vyznieva.

Takže dramatický charakterový herec z vás nebude?

Neviem. To necháme na čas. Uvidíme.

Viete si predstaviť, že by ste hrali v národnom divadle?

Určite nie, žiaľbohu. Tam sú oveľa talentovanejší herci, oveľa kvalitnejší.

Takže vás tam neuvidíme?

Je to pre hercov, ktorí herectvo plne vyštudovali a túžia po národnom divadle. A ja im to úprimne prajem, lebo viem, že o tom snívajú. Ale ja asi nie som ten herec, ktorý by to tak veľmi potreboval. Mám v obrovskej úcte všetkých našich hercov. A keď niekto odo mňa v nejakej relácii chce veselé historky z natáčania, prenechám im to, ja som ticho, mne to nerobí problém. Mám pocit, že život nie je len o jednej línii.

Je vaša herecká kariéra úspešná?

Súdiac podľa reakcií ľudí - áno. Sám to tak stopercentne necítim, mám ešte nejaké predstavy do budúcnosti. Akosi ma to stále ťahá k filmu. Radšej sa budem rok pripravovať na jednu postavu, budem doslova v tom charaktere žiť, ako robiť štyri predstavenia, každé iné - potom už by som to vnútorne chápal viac technicky ako pocitovo. Toto je výpoveď, ktorá - si myslím - sa hodí skôr do toho filmu, kde by to bola naozaj moja výpoveď. V tej chvíli, v tom danom čase, pre to dané dielo.

Molnárovci zo sitcomu Mafstory sú Banánovou televíznou rodinou. Peter

Batthyány vpravo. Foto ČTK