Mami, vráť sa trocha naspäť: 22. január 1957 Bratislava.

Detská klinika na Úprtkovej bola vzdialená od nášho bytu necelých tristo metrov. Mala som na sebe hrubé pančuchy, hrubé nohavice, dva svetre, vetrovku, čiapku, šál a rukavice. Mala som teplotu viac ako tridsaťosem a potila som sa. Mala som triašku.

Rozprávala si sa s tou ženou, ktorá sedela v čakárni vedľa nás so svojím synom, a dávala si mi dole najvrchnejšie časti oblečenia.

„Čo mu je?“ spýtala si sa so starostlivým výrazom.

„Od včera ho bolí bruško… Preplakal celú noc,“ povedala a ty si prikývla, že vieš, o čom hovorí. Pretrela si si unavené oči.

„Skúsili ste fenikel a mätu? Robí sa z toho čaj na tráviace ťažkosti.“

Žena pokrútila hlavou. „Pomáha to?“ Zatvárila si sa, akoby ani nebolo potrebné na to odpovedať.

Ukázala si na mňa prstom. „Dávala som jej na nachladnutie nechtíkovú masť, palinové kloktadlo, aby ju nebolelo hrdlo, cesnak s bravčovou masťou proti kašľu a potom, keď sa kašeľ zmenil na taký ten dusivý - ťažký - prieduškový, dávala som jej sirup z červenej kapusty.“ Znela si sebavedome.

Tým istým tónom si pokračovala: „Lekári vám dajú nejaké lieky a vy sa nepýtate, čo v nich je. Jednoducho im veríte, že vedia, čo robia. V tých lie­koch však nie je nič, čo by naši starí rodičia nepoznali. Všetko mali z prírody. Verte radšej prírode ako lekárom.“

„A prečo ste tu?“ spýtala sa žena a teba to zarazilo. Zhlboka si sa nadýchla.

Na perách sa ti potom objavil ľahký úsmev, ktorým človek viac zakrýva, ako ukazuje, napravila si mi čiapku, stiahla si mi ju viac na uši, a pohladila si ma po líci. Šál, rukavice a vetrovku si si položila do lona.

„Sľúbila som manželovi, že sem zájdem. Celý deň pracuje, a keď príde domov a počuje, ako Majka plače, tak je nervózny. Včera jej napríklad klesla horúčka až neskoro večer. Bylinky zaberajú pomaly, ale na druhej strane - keď zaberú, tak poriadne.“ Prešla si si rukou popred ústa.

Klepkala si nohou. Lavička sa natriasala.

„Mám pocit, že k lekárovi sa chodí ešte viac ochorieť. Pozrite na ňu - aká je bledá… Doma taká nebola,“ povedala si a spravila si zvláštne gesto. Bolo priveľmi široké, priveľmi divadelné, priveľmi hrané. Biedny herec.

„Ako dlho je chorá?“

„Päť dní… vrátane dneška.“

„Koľko má rokov?“

Mávla si jej pred nosom štyrmi vystretými prstami. „Štyri…“ dodala si s úsmevom: „Vrátane dneška!“ Žena sa tiež usmiala.

„Je tam vôbec niekto?“ spýtala si sa a ukázala si na ordináciu. Prikývla.

Malá a zle osvetlená čakáreň na teba pôsobila stiesňujúco. Ešte viac ťa však stiesňoval ten pocit bezmocnosti, ktorého si sa nemohla zbaviť. Kryla si ho širokým úsmevom, širokými gestami, sebaistým tónom, ale nič nebolo také ľahké a ružové, ako to vyzeralo. Sebaistota? Sebaklam. Tvoje bylinky jednoducho nezaberajú. Kto sa pozeral dobre, videl v tebe viac bezmocnosti ako sebavedomia.

Otvorili sa dvere na ordinácii. Z miesta, kde sme sedeli, nebolo vidieť, kto ich otvoril, no zaznel príjemný ženský hlas: „Ďalší!“ a potichu to ešte zopakovala slabá ozvena. Hodila si pohľad tým smerom, pootvorila si ústa, natiahla krk a zvraštila čelo. Premýšľala si, kde si už ten hlas počula. Oči sa ti zabodli do dverí.

Naša spolusediaca-spolučakajúca sa postavila, vzala veci, šla k dverám a snažila sa natrepať dnu. V tej istej chvíli z ordinácie vyšla žena s dvoma malými deťmi, a pri tomto náročnom manévri, keď sa cez dvere snažilo prepchať naraz päť ľudí, tá osoba s príjemným hlasom trošičku ustúpila, takže bolo na ňu vidieť.

Čiernovláska v rovnošate sestričky, veľké okuliare, výrazný krivý nos, jazva.

Sánka ti padla neskutočne nízko. Zakrútila sa ti hlava.

Mami, zoznám sa - Irma Weinerová, akurát o pätnásť rokov staršia.

l

Evi, vráť sa ešte viac do minulosti - polovička marca 1942.

Sedela si so mnou na schodíku pred ťažkými dubovými vchodovými dverami a rozprávala si mi, že veci už nie sú také, aké boli kedysi. Obe sme mali dvadsaťdva a dve deti na krku.

Na druhej strane ulice bolo malé hodinárstvo. Na priečelí bolo nápis „Bunčák a syn“ a hneď pod tým bolo nedbalo zatreté pôvodné meno „Weiner“. Ukazovala si na to a vravela si: „To sme spravili náročky… otec chcel, aby sa to dalo prečítať. On si nemyslí, že je to náš obchod.“

Poďakovala som.

„Tamto,“ ukázala si na iný nápis, „zamaľujeme zajtra. Dnes sme len umyli to, čo bolo na skle, lebo na zatretie sme nemali farbu.“ Pozrela som sa do tvojich očí a potom na miesto, o ktorom si hovorila. Výklad sa leskol a z toho, čo tam bolo ešte včera napísané, zostalo pár písmen na bočných ste­nách: ... rvy žido...!

Sklopila som zrak.

„Neviem, čo bude,“ povedala si.

„Z ústredného nás stále otravujú a stále chcú nejaké papiere. A ledva sme zaplatili likviditu. Otec má kopu starostí…“

Nevidela som do teba. Sedela si meravo.

Niekoľko ďalších sekúnd, možno pol minúty, možno minútu sme boli ticho a ty si tupo pozerala pred seba.

Potom, keď si sa ozvala, zdalo sa mi, že hovoríš o jednom a rozmýšľaš nad niečím úplne odlišným. „Ide to veľmi slabo. Otec vraví, že ľudia teraz nepotrebujú hodinky, lebo im len zbytočne pripomínajú, ako dlho sú v tejto mizérii.“

Sťahovala a naťahovala si si snubný prsteň. Robila si to stále dokola.

„Ako sa majú deti?“

Usmiala som sa. „Zdravé.“

„Chvalabohu.“

Znova si zmĺkla. Schod bol studený a z chladu mi naskakovali zimomriavky. Zimomriavky mi však nenaskakovali len z toho - pozerala som sa na obchod, na rušnú Steinerovu ulicu, na teba, myslela som na svoje deti a na to, čo všetko sa môže stať.

„Skutočne to chceš?“ spýtala si sa.

Prikývla som. Zdalo sa mi, že ti to takto vyhovuje. Zdalo sa mi, že sa ti uľavilo.

Pokrútila si hlavou a bez zbytoč­ných rečí a bez toho, aby si sa na mňa pozrela, si sa postavila a vybrala si sa smerom ku kostolu. Šla si rovno, neobzerala si sa, nezastavovala, len si kráčala, a chvíľku po tebe som sa postavila aj ja.

To bolo naposledy, čo som ťa videla.

l

Naša Majka zomrela v piatok 23. januára 1957 nadránom. Eva, pamätáš sa na ten deň? A pamätáš, čo mu predchádzalo? Eva, tvoj výsluch - 22. január, kuchyňa.

Prišiel som z práce a hneď som sa ťa spýtal, čo povedal lekár. Stála si naboku pri peci a nahrievala si Majke perinu. Každú chvíľu si kontrolovala, či už nie je príliš teplá a či sa na nej náhodou nezačínajú vytvárať čierne fľaky.

„Vravel, že to bude dobré. Trocha čaju a hlavne pokoj… veď som ti to vravela.“ Bolo mi jasné, že klameš.

„Nedal jej nič? Nijaké lieky?“

„Povedal, že pokoj pomáha najviac.“ Zakryla si si ústa. Prijal som tú tvoju smiešnu hru - ty mi budeš klamať a ja sa budem tváriť, že mi je to jedno.

„Má sa lepšie?“

„Práve som ju uložila… Bol to náročný deň.“ Otočila si sa ku mne chrbtom a zakašľala si. „Ešte ju toho veľa čaká. Teplota klesla, ale len mierne.“

Prehodila si perinu cez stoličku. Prišla Evka, za ňou Peťka, a pozdravili sa so mnou. Boli už príliš veľké, aby ma objímali a bozkávali ako Majka. Postavili sa k tebe a aj som to tak cítil - tri proti jednému. Nezdržali sa však pri tebe dlho. Vlasy im padali na prsia a vlasy im zakryli tvár, keď sa stočili na päte a odišli preč.

Obzrela si sa za nimi. Keď za sebou zatvorili dvere, spravila si krok ku mne a potichu, akoby to bolo veľké tajomstvo, si mi povedala: „Videla som Irmu.“ Pozrela si sa na mňa a sledovala si moju reakciu. V prvom momente mi to meno nič nehovorilo. To si aj videla na mojej tvári - nič.

„Irmu Weinerovú,“ povedala si hlasnejšie. Vlastne som ani nechápal, prečo to hovoríš takýmto spôsobom. Ale spomenul som si: tá Irma?

„Ona žije?“

„Vravím ti, že som ju videla.“

„Kde?“

Zahryzla si si do pery. Dlho si premýšľala. Hovoril som si - rozmýšľaš, čo mi povieš - a čakal som klamstvo. Neviem prečo, ale mal som pocit, že to súvisí s Majkou.

„Nezmenila sa. Vyzerá stále tak isto, akurát trocha staršie. Má hlbokú jazvu cez líce. Stála oproti mne a vôbec si ma nevšimla. Je to už dlho… a napadlo mi presne to isté, čo tebe: ona žije?“ Neklamala si mi - vyhla si sa tomu.

„Rozprávala si sa s ňou?“

Zatvárila si sa, akoby to bola tá naj­hlúpejšia otázka na svete. „Nie.“

V tom, aby si svoju odpoveď mohla ďalej rozviesť, ti zabránila Majka. Zaplakala. Ten plač mi zostal navždy v pamäti - prenikavý, hlasný, jasný, prosba o pomoc. Bola v našej spálni v našom malom dvojizbovom byte na Lovinského ulici 12/3. Byt bez ústredného kúrenia. Ťapla si si po čele a zobrala si zo stoličky perinu. Šla si za ňou.

Zostal som chvíľku sám.

Vrátila si sa so slovami, že najlepší bude čaj z túžobníka, podbeľu a pamajoránu. Vzala si stoličku, postavila si na ňu, a otvorila si skrinku nad umývadlom. Keď si sa v nej prehrabovala a balansovala na špičkách, povedala si: „Uvidíš, určite to pomôže! Uvidíš. Určite!“ Sáčky, ktoré si prezrela, si kládla na jednu stranu. Dve vrecúška si odložila bokom a potom si ostatné znova prezerala a posúvala na druhú stranu. Prezrela si ich aj tretíkrát.

Zoskočila si zo stoličky. „Pamajorán došiel.“ Nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať.

„Čo teraz?“ spýtal som sa.

Pokrčila si plecami.

„Bola si u lekára?“ Mal som pocit, že to celé je jeden veľký výsluch a ty si neuveriteľne dobrá v zapieraní.

Neodpovedala si. Stočila si sa na päte a vlasy ti zakryli tvár. Nezakryli však všetko - niektoré veci sa jednoducho nedajú zakryť. Šla si za Majkou a ja som zatiaľ rozmýšľal, čo sa to okolo mňa deje.

l

Mami, ráno dvadsiateho tretieho januára padal sneh. Mäkký a ľahký. Romantika. Moja zlá, nepodarená, hlúpa srdcová chlopňa, oslabená neliečenou bronchitídou a následným zápalom pľúc, si v to romantické ráno povedala, že ju to už nebaví. Vieš čo je cyanóza? Bola som modrá.

Zomrela som o pol piatej ráno.

Mami, tvoje rozhodnutie neísť za Irmou Weinerovou, tvoje rozhodnutie neísť k doktorovi, u ktorého pracovala, tvoje rozhodnutie neísť k doktorovi. To všetko a moja hlúpa nevydarená srdcová chlopňa.

Kľačala si na kolenách pri mojej posteli a plakala.

Cyklus Poviedka pre SME pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív poviedok je na http://knihy.sme.sk/poviedka

O autoroch

Miro Šifra sa narodil 23. januára 1988 vo Vernári. Pracuje ako editor SME ONLINE. V novom školskom roku nastúpi do prvého ročníka Vysokej školy múzických umení v Bratislave ako študent scenáristiky. Literárne dosiaľ nepublikoval.

Poviedka Tvoje rozhodnutie neísť za Irmou Weinerovou získala prémiu v 11. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2007 Datalock spomedzi 557 súťažných príspevkov a vyjde v zborníku najlepších prác, ktorý vychádza 11. septembra.

Autorka fotografie Iva Sýkorová je študentkou VŠVU v Bratislave na Katedre fotografie a nových médií v Ateliéri Filipa Vanča.