Vráťme sa na chvíľu k záveru tohtoročnej divadelnej sezóny. Mapovať ju malo reprezentatívne podujatie s účasťou najlepších predstavení domácich profesionálnych súborov, teda to zaujímavé a inšpiratívne z aktuálnej ponuky na Slovensku. Ambíciu stať sa takým má festival Dotyky a spojenia, ktorý postavil svoj hlavný stan v Slovenskom komornom divadle v Martine.
Nedávno sa konal jeho tretí ročník. Na uznávanú tradíciu, ktorá sa môže opierať o fundovaný výber predstavení a prestíž usporiadateľov, je to, pochopiteľne, ešte málo času. Festival predstavil vzorku divadiel a ich inscenácií podľa daných možností a schopností. Predviedli sa tu súbory od Bratislavy cez Trnavu, Nitru, Žilinu, Banskú Bystricu, Prešov až po Košice.
Usporiadatelia otvorili široký priestor aj divadelnej kritike v podobe niekoľkých diskusií s divadelníkmi aj teatrológmi.
„Martinský festival by sa mal pokúsiť vytvoriť novú tradíciu stretávania sa divadelníkov z celého Slovenska,“ hovorí divadelný kritik a pedagóg Vladimír Štefko, ktorý sa divadlu venuje už viac ako päťdesiat rokov. „Potrebuje to však čas a obnovenie vôle slovenských divadelníkov vstupovať do konfrontácie a doceniť divadlo.“
Divadlu podľa neho dlhodobo chýba rozvinutý dialóg kritiky s tvorcami. Zaznamenáva generáciu hercov aj režisérov, ktorí akoby netušili, že existuje čosi ako divadelná recenzia. „Divadelná kultúra je kompletná vtedy, keď existuje kvalitná scénická tvorba, ale aj kvalitná kritická reflexia. To dnes nemáme.“
Oceňuje úsilie martinského festivalu a hlavne martinského divadla, vďaka ktorému sa, mimochodom, dostal pred mnohými rokmi sám k písaniu o divadle. Upozorňuje na spôsob výberu reprezentatívnych inscenácií na festival, ktorý sa má stať postupne kultúrnou udalosťou v meste, ale aj v širokom okolí. „Chvalabohu, martinský festival už získal svoje divácke zázemie, ale ešte stále nerezonuje v povedomí ako významný akt porovnávania. Tento rok sme sa o to čiastočne pokúsili v rámci kritických rozborov inscenácií.“
Samotný výber inscenácií však podľa neho nie je reprezentatívny. Divadlá ponúkajú svoje hry martinským organizátorom, ktorí majú svoje kritériá, čo však nie je záruka, že sa na festival dostanú skutočne najlepšie veci.
Často to ovplyvňujú iné pracovné povinnosti, finančné možnosti či fakt, že inscenácia toho a toho režiséra ešte nebola prezentovaná, a tak si to zaslúži.
„Aj na festivale sa objavili inscenácie, ktoré sú takpovediac hlboko pod úrovňou možností a tradície slovenskej divadelnej kultúry a zrkadlí sa v nich značný krízový stav,“ hovorí.
Problém vidí Vladimír Štefko v absencii tvorivej réžie, konkrétne mu chýbajú režiséri, ktorým by nešlo viac o exhibíciu vlastných nápadov ako o službu autorovi a myšlienke dramatického diela.
