Univerzitná knižnica v Bratislave je najstaršou a najväčšou vedeckou knižnicou na našom území. Nikdy nebola súčasťou bratislavskej univerzity a ani dnes neslúži len študentom. Po rekonštrukcii jej budov, ktorá sa skončila pred dvomi rokmi, je ako jedna z mála knižníc na Slovensku nielen moderná, ale aj estetická a prístupnejšia čitateľom. Podľa projektu Jána Bahnu a Vladimíra Šimkoviča sa hlavná budova knižnice premenila na "knižničný a informačný supermarket".Knižnica vznikla pod názvom Knihovňa Univerzity Komenského v roku 1919 a prebrala fond Alžbetínskej univerzity. Neslúžila len ako univerzitná, ale aj ako národná knižnica - zhromažďovala slovenskú literatúru a tlač, ktorá po vzniku nového štátu chýbala. Zahraničnú literatúru získala od jednotlivých odborov na univerzite.
Prvé sídlo knižnice na Klariskej 3 a 5, ktoré malo byť len dočasné, sa využíva dodnes ako študovňa fondov UNESCO, OSN a NATO.
Knižnica od začiatku bojovala s nedostatkom priestorov. Za socializmu sa uvažovalo o výstavbe novej budovy, no nakoniec sa od tejto myšlienky upustilo. Knižnici v roku 1951 pridelili palác bývalého uhorského snemu na Michalskej 1. Palác pochádza z polovice 18. storočia, hlavným architektom bol Giovanni Battista Martinelli. Sídlila v ňom uhorská komora, zasadal uhorský snem, neskôr tu boli rôzne úrady. Palác pre účely knižnice necitlivo upravili. Priestory na Klariskej ulici, Klariseum, slúžili ako sklad kníh, časť kníh sa skladovala aj v Kostole klarisiek.
Knižnica však stále nemala dosť priestoru, preto vláda v roku 1957 rozhodla, že jej pridelí ďalšiu budovu - Palác Leopolda de Pauliho na Laurinskej ulici. Ten dnes slúži ako hlavná časť knižnice určená pre verejnosť. Palác pochádza z 18. storočia, jeho projektantom bol Franz Karl Römisch. Vlastnil ho správca cisárskych majetkov Leopold de Pauli.
V časti paláca bývala rodina Pauliovcov, časť prenajímala. Časť domu dnes známa ako Lisztov pavilón, slúžila ako čajový salónik a v roku 1820 tu vraj koncertoval Franz Liszt.
Po tom, ako palác pridelili knižnici, byty a prevádzky z neho vysťahovali a v 60-tych rokoch ho radikálne prestavali. Vybúralo sa jedno z krídiel budovy aj barokové schodisko. Na prízemí a prvom poschodí vznikli čitateľské priestory, na vyšších poschodiach sklady. V roku 1954 knižnica dostala názov Univerzitná knižnica v Bratislave a štatút štátnej vedeckej knižnice.
Po nežnej revolúcii knižnica stagnovala, robili sa iba nevyhnutné opravy. Zastaralo technické vybavenie, aj koncept knižnice a kníh stále pribúdalo. Rekonštrukcia financovaná prevažne zo štátneho rozpočtu sa uskutočnila v rokoch 2001 až 2005. Autormi projektu boli Ján Bahna a Vladimír Šimkovič. Knižnica sa mala otvoriť novým spoločenským a informačným podmienkam, rozšíriť možnosti voľného výberu kníh a prezenčného štúdia, digitalizovať svoje služby, ako aj obnoviť pôvodné priestory a technickú infraštruktúru.
V Klariseu sa otvoril pôvodný vstup a skultivovalo nádvorie, v Paláci uhorskej komory ako vedeckej knižnici zriadili špecializované študovne s voľným výberom kníh a Palác Leopolda de Pauliho sa podľa projektu premenil na mediatéku - "knižničný a informačný supermarket".
V strede pribudlo presklené nádvorie, otvoril sa pôvodný palácový vchod, vznikla vstupná hala, v ktorej sú počítače pre užívateľov, aj spoločenské priestory. V suteréne je dnes prednášková miestnosť a šatňa.
