Je podvečer a korbáčikári sú hromadne roztrúsení popri ceste z Terchovej do Zázrivej. Každých 200 metrov sa v šere týči postava, naťahujúca ruku s balíčkom nitkovitého syra smerom k prechádzajúcim autám v nádeji, že ešte niečo predá, než sa celkom zotmie. Fúka silný vietor, sľubujúci dážď. Jedna žena drží v náručí dieťatko. Pod Malou Fatrou ľudia musia byť tvrdí, aby sa pretĺkli.
V hlavnej krčme je rušno. Nadchádzajúca búrka zahnala pijanov dnu z terasy.
Terézia Kazíková, zázrivská dôchodkyňa, ktorá vyrába doma korbáčiky, delí ľudí v Zázrivej na tých, čo trávia život v krčme, pričom prepíjajú podporu v nezamestnanosti, a tých, ktorí ako ona – vstávajú skoro ráno a tvrdo sa pretĺkajú.
„Ten, kto v krčme sedí, ti povie, ty sa máš, ty máš doma kravu,“ hovorí, pričom ťahá hubovitý syr do dlhých povrazcov skúsenými rukami. „Ale on by v živote tú prácu nerobil. Otec je o pol šiestej hore a pracuje do jedenástej, ja takisto.“ Peniaze z predaja korbáčikov majú s manželom na prilepšenie k penzii.
Jej dcéra Katarína, ktorá pracovala na miestnom úrade práce, je kritickejšia. „V robote som mala na starosti nezamestnaných. Musela som to nechať, ináč by som skončila na psychiatrii. Oni to nemajú v sebe - pracovať, alebo vypomôžem si, alebo idem do roboty a nechám ženu doma s deťmi. Nie, štát im dá toľko, že sú spokojní. A na tú fľašu vždy je.”
Kazíkovci bývajú v poslednom dome Kozinskej doliny nad Zázrivou, chovajú kravu, býka, sliepky a malého, zato zúrivého psa. Terézia vyrastala v neďalekej dedine Biela a nikdy nežila inde. „Máme veľkú rodinu. Sused bude mať narodeniny, príde päť detí, a kilo (korbáčov), to je ako nič. Ja to predám za sto korún. Nie je to zadarmo. Sto korún je sto korún.”
Keď naznačíme, že Zázrivá dnes vyzerá celkom blahobytne, stavajú sa tu nové penzióny a domy sa opravujú, matka s dcérou protestujú. „Zázrivá je najchudobnejší kraj, tu máte samý kopec. Chaty tu majú Bratislavčania a takí,“ hovorí Terézia.
Matka s dcérou sa však zhodnú, že pre tých, ktorí chcú pracovať, sa práca nájde. „Dá sa zarobiť aj na tieto lúky. Komu sa chce, ten si pokosí a usuší, a družstvo to kúpi. Je to len v ľuďoch,“ povie Terézia
„Tí starší ešte bojujú,“ súhlasí Katarína „ale tí mladší už nie...“
V sobotu ráno, keď opúšťame dedinu, prechádzame popri dievčine predávajúcej korbáče na slnku. Sedemnásťročná Anna tu stojí už štyri hodiny a predala šesť pletencov po 160 korún. Študuje marketing v neďalekom Kysuckom Novom Meste a vypomáha rodine po víkendoch.
„Jediný spôsob, ako z toho vyžiť, je byť tu od rána do večera,“ hovorí a odmieta prezradiť svoje celé meno zo strachu pred pomstou ostatných predavačov korbáčov. „Vládne tu veľký konkurenčný boj o dobré miesta pri ceste a niekedy sem prídu chalani a otravujú ma, ale ja im poviem, že nejde len o miesto; ľudia by od nich ochotnejšie kupovali, keby nefajčili a keby nemali fľašu rumu pod stoličkou.”
Nepoznané Slovensko - každý deň publikujeme text o jednom zaujímavom mieste
Zajtra: Starosta Brdárky chová ovce
VIDEO: Eugen Korda
