Stretli sa po rokoch - herci z amatérskeho súboru Disk a stokársky režisér Blaho Uhlár. Divadelníci, ktorí pred pádom starého režimu priťahovali vzájomnou spoluprácou viac či menej pasívnych divákov silou svojej prirodzenosti. A – nech to znie akokoľvek pompézne či abstraktne – tvorivým bytím. Zrejme vtedy ešte netušili, ako hlboko si zasiahnu do divadelných životov.

A je vymaľované

K najnovšej spoločnej inscenácii Výhľad im podľa všetkého paradoxne pomohol životom vygenerovaný projekt zvaný „Krach experimentu Stoka“, ktorý dodnes visí na webstránkach momentálne nejestvujúceho divadla. Prispeli aj vzťahy, ktoré ho prežili. (Ne)bezpečné známosti.

Hru, ktorá sa napokon zo skúšok vykľula, očakávali asi najviac tvorcovia sami v bezpečnej neistote, či vôbec dačo vznikne. Na Kopánke sa diskári schádzali odjakživa, a nielen s Uhlárom, no rozhodnutie, či tu budú spoločné predstavenie uvádzať, padlo až po polroku skúšania. Vyplynulo z toho veľké upratovanie, maľovanie, k starému boďáku pribudol miniatúrny svetelný park a iná technická výbava.

Aký je herec človek

Na premiére bolo plno. Prišlo zhruba tridsať divákov. Viac sa ich totiž do maličkého priestoru bývalej pivnice ani nevošlo. Javisko sa zrazu zmenilo na štýlovú, patinou zašlú rodinnú fotografiu, z ktorej sa vzápätí začali trúsiť ľudia s drobnými obrázkovými príbehmi zo života - o stratenej kabelke, skútri, rozvode či o pobyte na psychiatrii, ale aj o tom, ako sa hrá, keď úloha nie je napísaná. Scénky vtipné, dojímavé, presvedčivé, občas sarkastické a s vyberaným slovníkom, no hlavne odhaľujúce herca do najväčšej možnej miery takého, aký je človek.

Aj v režijnej metóde kolektívnej tvorby ide vždy 'len' o hru s pravdou a úprimnosťou. Možnosť hercov siahnuť do hĺbky svojich osobnostných možností podľa vlastných schopností je však stále a opäť fascinujúca. Nie sú menej, ani nie viac, bez rozmeru vopred určenej postavy. Hrajú sa medzi sebou, so sebou, s jazykom, s predstavami, s vlastnou šikovnosťou, rovnako ako so zlosťou, bezmocnosťou a hlúposťou.

Nielen o nich

Medzitým sa stihneme v duchu typicky uhlárovského cynizmu oboznámiť s priestorom, v ktorom sa nachádzame, s jeho nedokonalosťou, obmedzenosťou, pominuteľnosťou a zároveň dôležitosťou.

Záverečnou grotesknou jednoaktovkou, v ktorej sa zjavuje nie božská Mária, ale divadelná Tália, aby chudobných ochotníkov zachránila, dávajú herci za svojím predstavením čarovnú významovú bodku. Hra je o ­nich, a nielen o nich. Sľubuje ochotu prispôsobiť sa daným podmienkam a po dlhom čase dáva pocítiť genia loci. Pozor naň. Má veľkú moc.

Blaho Uhlár a kol.: Výhľad

Hudba: Juraj Mironov, s použitím diel iných autorov

Kostýmy: Denisa Falbová a účinkujúci

Hrajú: Jozef Belica, Milan Brežák, Dana Gudabová, Táňa Ivaničová, Zuza Janitorová, Ivan Kazimír, Paľo Lančarič, Jano Rampák

Réžia: Blaho Uhlár

Premiéra: 13. a 14. júla 2007 v Štúdiu Disk v Trnave