Včera zomrel ILJA ZELJENKA, klasik slovenskej avantgardy a priekopník elektronickej hudby.
Aj počas ťažkej choroby sa rád zhováral o umení, hudbe a filme. V rozhovore, ktorý vznikol v pondelok 9. júla, prinášame jeho posledné myšlienky, zachytené na novinársky diktafón.
Čo ste si mysleli o oficiálnych oceneniach vašej tvorby?
„Vždy, keď ma navrhli na nejakú cenu, prežíval som pochybnosť, či si ju mám ísť prebrať, aby som náhodou nepovedal niečo, čo by všetkých pohoršilo.“
Za kantátu Osvienčim ste mali v 60. rokoch dostať cenu Klementa Gottwalda. Napokon vám ju nedali. Boli ste rád?
„Uľavilo sa mi. Navyše som sa presvedčil, že názvy v hudobných dielach sú navyše. Žili sme v čase, keď si ľudia budovali podľa názvov kariéry - kantáta venovaná súdruhovi prezidentovi, predsedovi strany alebo Mičurinovi... Bolo mi to iba smiešne.“
Zhudobnili ste aj stovku filmov. Prečo vás zaujal práve film?
„Spriatelil som sa s filmármi, ktorí skončili FAMU v Prahe a vracali sa na Slovensko, lebo vtedy tu chýbali ľudia. Ideálne pomery, však? Postupne sa pod mojimi 'chirurgickými rukami' vystriedalo niekoľko pacientov, ale najfundamentalistickejší 'antisymfonik' bol práve Uher. Objasnil mi, ako si predstavuje filmovú hudbu on - dôležité bolo, aby divákovi hudba vo filme neprekážala, aby si ju neuvedomoval. Bola to výzva a tak sme si zjednotili stanoviská na pohľad na svet.“
Ako ste ho vtedy videli?
„V dejinách sa už veľakrát stalo, že ľudia celkom vedome túžili po zlúčení čím väčšieho počtu umeleckých zážitkov pod jednou strechou. Veľké snahy o ‚všeumenie' sú známe napríklad u Richarda Wagnera, ale každé umenie už v samotnom zrode začína pociťovať určitú nenávisť k samému sebe. Dobré umenie obsahuje silnú autoreflexiu. Vždy sa usiluje nájsť, kde je chyba. Aj po dlhom období wagnerovského ‚všekumštu' muselo prísť niečo iné. A objavil sa Igor Stravinskij, ktorý ho doslova znesvätil. Aj toto sa v kumšte vždy opakuje. Veď umenie musí byť najprv posvätené - ó, aké krásne časy to boli! - aby sa dalo znesvätiť. A tak vzniká situácia, kde stoja vedľa seba na jednej strane vypätá citovosť, až s barokovým nábojom a na druhej - rúcanie autorít. Smejeme sa, ironizujeme, vyplazujeme jazyk, lebo o všetkom pochybujeme. A zdá sa, že sa už nikdy nevrátia časy predchádzajúcej istoty. Film je vlastne predznamenaním veľkého návratu niečoho, čo už bolo.“
Čo opakuje?
„Keď sa na tie isté veci pozeráte cez umenie, vidíte ich novými očami. Už samo osebe to stačí k nadchýnaniu sa, čo všetko sa dá nájsť v už akoby vyčerpanom teréne. Výborné sú napríklad dokumentárne filmy, ktoré niekedy prinášajú autentickejšie, zaujímavejšie a originálnejšie zábery, než je realita sama.“
Vo filme Slnko v sieti ste teda realizovali svoj generačný koncept, ktorý vznikol už skôr?
„Možno sme boli šťastná generácia, ktorá mala schopnosť vyhnúť sa v umení banalite... Nikto z nás netvoril z ideologických dôvodov, že sa mu to raz bude hodiť. Skôr to bolo naopak. Od začiatku sme sa hlásili k myšlienke, že z človeka, ktorý tvorí a pracuje v istých spoločenských podmienkach a zatriedení, sa stáva homo politicus. Môže s tým súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale záleží len na ňom, čo si vyberie - aký bude spôsob jeho uvažovania, bytia a procesu tvorby.“
Uvedomovali ste si vtedy svoje novátorstvo?
„Nehodnotil som to. Bral som to s radosťou, ale že je to tak, že sme skutočne patrili do prvej partie, som tušil už chvíľu predtým. Vždy, keď som napríklad išiel nahrávať na pôdu Filmového symfonického orchestra, dopočul som sa aspoň takú malú poznámku - dnes sa tešíme, lebo hráme Zeljenku! Hudobníci ma radi hrali, lebo som vždy doniesol niečo nové a iné. Môj život vo svete hudby a filmu sa mi zdal až idylicky krásny, hoci sme zažívali čas hroznej ideológie.“
Azda aj preto, že bol odmäk a dovolili vám experimentovať?
„Túto možnosť sme sa naozaj pokúsili využiť. Aký by bol napríklad film Slnko v sieti, keby sa tam nezneli tie elektronické hudby a popri nich by každých 15 sekúnd nepreletel sovietsky vojenský stroj MIG 17? Čo mohlo krajšie vystihnúť náš životný pocit? Ten kontrast medzi láskou a dobou, ktorá vtedy panovala? Najrýchlejšia skratka - lietadlá, elektronika, film a cit.“
Neobvyklá v tom bola aj vyslovene mestská estetika...
„Bratislavu mám rád. A folklór bol vtedy povinný predmet, ktorý mal vyjadrovať životný optimizmus. Veľmi dlho som sa mu bránil. Udobril som sa s ním až vtedy, keď do nás hudobní ideológovia rýpali, že nemáme vo svojej tvorbe folklór, lebo ho nedokážeme robiť. Mal som to obdobie rád, lebo urobiť niečo dobre a k tomu napriek, je pekné. Tak vznikol folklórny film Eda Grečnera Drak sa vracia. Nikdy dovtedy ani potom som už neskomponoval taký folklórny hit, ako Musicu Slovaku, ktorá vznikla za tri dni. S radosťou, že ja viem všetko, čo chcem. A tento pocit, že viem, je veľmi dobrý.“
Keď rozmýšľate o svojom živote, aký pocit vo vás prevažuje?
„Zaujímavé, koľko pozitívnych myšlienok sa mi vynára... Napriek tomu, že som žil v čase, ktorý som pocítil na vlastnej koži, akoby mi práve sila dobrých myšlienok umožnila vybojovať moje drobné víťazstvá. Takže žiadne strachy. Víťazíme.“
Fakty o živote
Narodil sa v rodine známeho novinára. Popri gymnáziu chodil na súkromné hodiny hudby.
1951 – začal študovať na VŠMU. Ján Cikker učil veľmi liberálne, a tak mohol experimentovať. Čoskoro sa stal jednou z čelných postáv takzvanej Novej hudby u nás.
Po škole robil dramaturga vo filharmónii, v rozhlase a spolupracoval na slávnych filmoch ako Slnko v sieti alebo Drak sa vracia.
V roku 1959 skomponoval kantátu Osvienčim. Dlho bola odmietaná, vytýkali jej, že ide proti princípom socialistickému realizmu.
V auguste '68 bol proti vstupu vojsk, prišlo vylúčenie zo Zväzu skladateľov (1972). Utrpel šok a presťahoval sa na chatu pri Bratislave, kde žil až do smrti.
Vďaka veľkému ohlasu na jeho tvorbu ho Zväz prijal späť (1976). Rok predtým napísal svoju najznámejšiu skladbu Musica slovaca.
Po novembrovej revolúcii sa stal predsedom nového festivalu súčasnej hudby Melos–Étos.
V posledných rokoch písal veľa hudby na objednávku. (her)
