Môj víkend Fotograf Viťo Fila, autor obrazového cestopisu Nepál, trávi väčšinou víkendy so svojou rodinkou na chate neďaleko Bratislavy. Občas však zájde aj trocha ďalej. Počas svojej cesty Nepálom a Tibetom prežil trocha dobrodružnejší víkend, keď sa v jedno pekné ráno ocitol na nesprávnom chodníku v Himalájach. Snažím sa vždy už v piatok poobede vypnúť, zresetovať a urobiť si program s rodinou. Každý môj víkend je iný, lebo iné je aj každé ročné obdobie a aj povinnosti sú iné. Deti začínajú teraz všelikde brigádovať, občas sa vyskytnú detské oslavy či kiná. S menšou dcérou chodím cez soboty a nedele pravidelne plávať. A v lete sa snažíme čo najviac času tráviť na chate v Jelenci pri Nitre, lebo čerstvý vzduch je zdraviu prospešný a zmena prostredia nám robí dobre. Sú tam rybníky, tenisové kurty a z okna vidíme zrúcaninu starého hradu Gýmeša, na ktorý je to asi hodinová prechádzka. Neďaleko sa dá okúpať v príjemnom bazéne. Ja sem-tam kosím, ženy varia, boja sa múch, hmyzu a pavúkov. Chodím tam rád, lebo je tam slabý signál a nefungujú telefóny.

Jeden trocha adrenalínový víkend som zažil inde, v Himalájach, keď som ich navštívil prvýkrát. Cestoval som sám, ale náhoda nás spojila s jedným Čechom. Boli sme na aklimatizačnom traku v Sagarmantha National Parku. Bola sobota a na druhý deň sme sa už mali vrátiť dolu. Tak som si povedal, že ráno ešte stihnem na poslednú chvíľku urobiť pár záberov z Mount Everestu. Privstal som si ráno o šiestej, veď čo človek neurobí pre dobrý záber. Vybral som sa sám, lebo kolegovi sa nechcelo vstávať. Kráčal som po chodníčkoch, kde sa pasie dobytok a zdalo sa mi, že už som vyšiel dosť vysoko nad chodník, ktorý viedol na vyhliadku. Tak som začal schádzať dole. A schádzal som a schádzal a postupne sa mi tie chodníčky začali pod nohami strácať. Zrazu som sa ocitol úplne dole, kde už zurčal potôčik, ktorý je v každej rokline. Vtedy mi došlo, že som niekde úplne inde, ako som chcel byť a že budem rád, keď sa vôbec vrátim. O ôsmej sme mali odchádzať na vrtuľník. Bolo sedem a ja som ešte nebol ani v polovici cesty. Tak som chytil trocha obavy, či to stihnem. Ráno tam býva mokro, hmla. Mobily tu neexistujú, takže keď človek urobí chybu, má smolu. Našťastie som trafil na ten správny chodník a stihol som to. Kolega ma už čakal zbalený a nervózny, kde som.

Na druhý deň sme sa vybrali z Nepálu do Tibetu. "Cesta" vedie kolmo cez hlavný hrebeň. Po nepálsko-čínsku hranicu sme sa dopravili mikrobusmi. Tam sa vždy stretne niekoľko pätnásť-až šestnásťčlenných výprav a ďalej sa už ide nákladiakmi, lebo autobusy po hrboľatých cestách neprejdú. Naložili nás na nákladiak, ktorým sa ide asi tak deň a pol. Autá sú zakryté plachtami, aby človek veľmi nevidel, čo sa okolo deje. A ani nechce vidieť, lebo väčšinou ide tesne popri roklinách, a ten pohľad nie je pre slabšie nátury. Bola s nami jedna austrálska babička, tá si len držala oči, ale vydržala. V našej výprave boli aj dve mladé Švédky a jedna sa otočila už na hranici. Cez deň, keď bola plachta preč a všetko bolo krásne vidieť, si ľudia už radšej líhali. Išli sme asi deň, keď šofér zrazu zahlásil: Vystúpiť. Konečná. Cesta jednoducho skončila a ďalej sa nedá ísť. Pred nami bola len hora. Po monzúne alebo zime sa tam dosť často stáva, že sa na cestu zosunie pôda a kamene. Tak nás nahnali pod jednu skalnú stenu - tu sa prikrčte, lebo za chvíľu bude bum-bác. A bolo. Kamene a zem, čo zavalili cestu, odstrelili a postupne poodnášali. Mali sme šťastie, že sme mohli pokračovať, lebo niekedy sú závaly aj dvoj až trojkilometrové. A to by trvalo trocha dlhšie. Nákladiak tadiaľ aj tak neprešiel, no z druhej strany už čakal ďalší, na ktorý nás naložili.

Potom už naše putovanie prebiehalo hladko. Zo skupinky, ktorá spolu cestovala, sa stala taká menšia rodinka. Nocovali sme vždy v nejakom dedinskom dome alebo ubytovni, niekoľko ľudí v jednej izbe. Domáci sú tam neuveriteľne pohostinní. Na večeru sme si objednávali zmes všetkého vo veľkej mise s ryžou. Každý jedol, čo chcel. Síce civilizovane, príborom, len sa netreba pozerať, ako to pripravujú. Voda je vzácna, a tak babička jednoducho vytrie handrou misu a naloží do nej ďalšiu porciu. Preto sa treba ráno poriadne zvnútra dezinfikovať.

V Tibete sme strávili niekoľko dní vo väčších mestách - Žikace, Ďance, Lhasa. Naspäť sa už letí vzduchom, čiže to, čo prejdete za týždeň pešo, preletíte naspäť za pár hodín. No a potom som navštívil Mustang - kráľovstvo na tibetsko--čínskej hranici. Tam vládne ozajstný stredovek. Nie je tam elektrina, nie sú tam cesty, autobusy, žiadne telefóny. Navštívili sme aj samotného kráľa, na ktorého sme museli čakať dva dni, lebo putoval na koni po svojom kráľovstve. Ale to je už iná história.

(zš)

foto - Vít Fila