"Keby počula Aja, že sa vám tu páči, bola by šťastná, je to jej práca," hovorí Perichta. Aja je Andrea, jeho životná partnerka. Svadba ešte nebola. Perichta so smiechom hovorí: "Som asi skúpy, nechcem kúpiť prstienky". Vzäpatí však dodáva, že na to, aby sa mohol ženiť v kostole, musí požiadať o odňatie kňažských povinností. "Kňaz zostáva do smrti kňazom a jednou z jeho povinností je celibát."

O klamaní a dôvere

František Perichta sa narodil na Orave. "Rodičia neboli žiadni svätuškári, normálni katolíci," rozpráva. Nápad stať sa kňazom dostal, keď v knižnici starého otca čítal príbeh Dona Bosca. "Staral sa o chlapcov z ulice a opakoval, že Boh sa stal človekom, keď prišiel medzi nás Kristus. Vždy som bol presvedčený, že ani kňaz sa nemá dvíhať nad ľudí, ale byť medzi nimi a pomáhať im," rozpráva.

Na Orave Rómov poriadne ani nevidel. Keď dostal prvú faru v Rudňanoch, zrazu to bola väčšina jeho farníkov. Z Rudňan prešiel do Holumníc, kde sa dokonca s Rómami pustil do podnikania.

"Spočiatku som mal s nimi len dobré skúsenosti," rozpráva. Postupne však pribúdalo situácií, ktoré by iného rozčúlili. "V sobotu som sa pripravoval na krsty, mal som veľkú farnosť, takže som krstieval aj päť-šesť detí v jeden deň. A ako sa rodiny v kostole striedali, jeden mi zobral z fary korčule. V pondelok som išiel na náboženstvo do Ihľaň a videl som, ako niekto po ceste korčuľuje. Hovorím si, chvalabohu, nesedia len pred televízorom, ale športujú. Keď som prišiel bližšie, videl som, že má korčule rovnaké ako ja. Nepriznal sa, že mi ich ukradol, povedal, že ich našiel. Aj keby ste ich prichytili, že vám niečo odnášajú rovno z domu, povedia, že to priniesli. Je to v ich povahe. Rómske rozprávky sa nekončia víťazstvom dobra nad zlom, ale tým, že Róm oklame gadža."

Podobné skúsenosti preto Perichu neurazia. "Rómska povaha prekáža iba človeku, ktorý prehnane trvá na presnosti. Dôležitejšie však je, keď má človek srdce na pravom mieste. Keď sa poháda našinec so susedom, nebudú sa desať rokov rozprávať. Oni sa pohádajú, okradnú, ale neprikladajú tomu veľkú váhu a ďalej spolu žijú celé rodiny. Dokážu vám byť vernými priateľmi," tvrdí presvedčivo.

Volá pani Perichtová. "Áno, Jarda by mal byť teraz v Čechách... Ó, môj zlatý, to nič..." počujem. Jarda je zamestnec. Včera si zobral týždeň voľna, vraj musí cestovať do Čiech za chorou sestrou. Pani Perichtová ho však stretla v dedine. "Nemusel mi hovoriť historku o sestre, ale on potrebuje mať pocit, že ma oklamal. Pre mňa je dôležitejšie, že je spoľahlivý. Keď potrebujem, zavezie drevo do Košíc, ide aj cez víkend."

O peniazoch a podpore

Perichta povolanie kňaza nevykonáva už štyri roky. Ako 38-ročný si urobil trojročnú stolársku priemyslovku a dnes má v starej sýpke na konci dediny dielňu, v ktorej zamestnáva dvadsaťdva Rómov. Prvú dielňu otvoril ešte pri fare, hneď ako prišiel do Holumnice. "Dolina má jedenásť kilometrov, staral som sa o farnosť v troch dedinách, v ktorých bolo sedemdesiat percent Rómov. Nemôžete čakať, že dostanete niečo do zvončeka, no musíte uživiť tri kostoly. Tak sme otvorili dielňu, začali sme s nábytkom, ale výrobky z masívu sú drahé, nestačili sme konkurovať nábytku z drevotriesky a prešli sme na eurookná," rozpráva.

Dnes už stavia aj drevené domy. Zamestnáva aj ženy, najmä na dokončovacie práce. "Sú zodpovedné a vedia v závere skontrolovať aj to, čo chlapi odflákli."

So zamestnancami má starosti najmä po výplate. Neprídu a dopredu to len málokedy oznámia. Podnikať bez týchto starostí ho však neláka. "Keď začnete podnikať, zvádza vás byť v prvom rade prospešný sám sebe, ja sa však snažím udržať vo svojom podnikaní aj sociálnu prácu. Úplnú charitu však robiť nedokážem. Niektorých, ktorí sú u mňa teraz, budem musieť poslať preč, lebo ich dochádzka je skutočne slabá alebo niečo ukradli. Aj to má však význam, je to ako pri šoférovaní, ak dostanete raz pokutu za to, že ste sa nepripútali, nabudúce to urobíte."

Rozčuľuje ho politika štátu. Niektorí jeho zamestnanci si totiž výpoveď vypýtali sami. Kamaráti sa im vysmievali, že doma dostanú na dávkach viac.

O rodine a deťoch

Keď Perichtovi počas rozhovoru zazvoní mobil, vydáva čudný zvuk. "To mi nahrali deti, aby som si na nich spomenul, je to z detskej hračky," vysvetľuje.

"Normálne sme sa zaľúbili," rozpráva o svojom vzťahu s Ajou Perichta. Vraj si rozumeli, obaja športovali, chodievali spolu na lyžovačky. Starší syn Andrej sa im narodil ešte v Rudňanoch. Biskup potom Perichtu preložil do Holumnice. "Otvorene som v kostole povedal, že mám dieťa a keby to niekomu prekážalo, nech mi povie." Stretol sa s opačnou reakciou. "Aj staré babky sa pekne zachovali, jedna nám doniesla škatuľu hračiek, že ona ich už nepotrebuje."

Ľudia kňaza s deťmi ocenili. "Som im bližšie, pretože ak im začne nejaký chlap rozprávať o deťoch, no s deťmi sa stretáva len na náboženstve, nemajú mu prečo veriť. Ak máte vlastné deti a boli ste s nimi celú noc hore, keď mali štyridsiatky teploty, potom sa s ľuďmi môžete rozprávať o deťoch," hovorí.

Lepšie vraj chápe aj Boha. "Raz som jednému kňazovi povedal: Až vtedy pochopíš, čo urobil nebeský Otec, keď dal svojho syna, aby nás vykúpil. Ja by som svojho syna nedal."

O nesúhlase s celibátom porozpráva otvorene. Aj médiám. Rozprávajú sa vraj o ňom už budúci kňazi na škole a väčšina s ním nesúhlasí. "Národní buditelia boli predovšetkým synovia evanjelických kňazov, máloktorá škola, okrem teológie, vás vedie k tomu, aby ste sa zdokonaľovali aj duševne, pracovali na sebe, aby ste boli lepším človekom. Je potom škoda, že si kňazi nezakladajú rodiny, pretože toto by prenášali aj na deti. Aj ja sa to snažím nezanedbať u svojich synov."

Kto žije v celibáte, je podľa neho len poločlovek. "V Biblii čítate, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, takže sám muž aj sama žena sú poločlovekom, môžu si vybrať takúto cestu, ale ponesú za to zodpovednosť, pretože ďalej sa píše: Boh stvoril človeka ako muža a ženu, aby sa stali jedným telom, preto čo Boh stvoril, človek nech nerozlučuje."