Celé roky patril príbeh úteku leteckej posádky z pazúrov Talibanu k najodvážnejším v dejinách pašovania zbraní. Sedemčlennú posádku zo Spojených arabských emirátov prinútili v auguste 1995 pristáť talibanské MiGy v Kandaháre s kompletným nákladom zbraní pre obkľúčenú afganskú vládu. Po vyše roku v zajatí premohli svojich talibanských strážcov, naštartovali lietadlo a vzlietli pod silným ostreľovaním.
No v roku 2003 spochybnil muž, ktorý zbrane dodal - neslávne známy obchodník so zbraňami, ktorý rozdúchaval konflikty od Ázie po Západnú Afriku - túto hrdinskú epizódu. "Naozaj sa nazdávate, že môžete naskočiť do lietadla, ktoré stálo neudržiavané na runwayi vyše roka, naštartovať motory a prosto vzlietnuť?" pýtal sa ruský pašerák zbraní Viktor Bout.
"Neutiekli, boli vyhostení."
V mimoriadnom moskovskom rozhovore s novinárom Petrom Landesmanom Boutovo priznanie potvrdilo to, čo si mysleli aj mnohí ľudia z prostredia výzvednej služby, že tento obchodník so zbraňami, ktorého skupina zahrnovala viac ako tisíc ľudí a viac ako sto lietadiel, mal tichú podporu ruskej vlády.
Keď Bout pripustil, že ruskí predstavitelia ho sprevádzali, aby zaistili prepustenie jeho ľudí, odmietol odpovedať na ďalšie otázky. "Doteraz ste prehľadávali obrovské jazero čajovými lyžičkami," povedal Landesmanovi. "Existujú tu obrovské tlaky."
Spojivo - poštár
V lete roku 1999, keď v západnej a strednej Afrike zúrilo niekoľko konfliktov, schválila Národná bezpečnostná rada (NBR) vo Washingtone elektronický dozor nad vládnymi a vojenskými vodcami v Kongu, Libérii a Sierra Leone. Keď sa dôstojníci rozviedky prehrýzali prepismi, satelitnými snímkami a správami z terénu, uvedomili si, že konflikty majú čosi spoločné: meno Viktor Bout.
Dovtedy bolo Boutovo meno skutočne neznámym pojmom. Narodil sa v januári 1967 v židovskej rodine v tadžickom Dušanbe, slúžil ako dôstojník v sovietskom vojnovom letectve. Správy britskej a juhoafrickej rozviedky tvrdia, že v rokoch 1985 až 1989 pracoval v Ríme pre KGB, čo však Bout popiera. Pripúšťa však, že promoval na Sovietskom vojenskom inštitúte pre cudzie jazyky, čo bola vlastne výcviková škola pre GRU, Hlavné vedenie výzvednej služby, dozerajúce na tok sovietskych zbraní do štátov tretieho sveta a povstaleckým hnutiam.
Nech je to ako chce, keď sa Sovietsky zväz rozpadol, rozpadlo sa aj letectvo, pričom po letiskách a vojenských základniach celej krajiny sa zostali povaľovať stovky nechcených lietadiel antonov a iľjušin; rovnako ako obrovské zásoby zbraní a munície, ktoré nezaplatený personál letectva predával tomu, kto ponúkol najviac. V roku 1992 kúpil Bout troch antonovov za 120-tisíc USD a využil ich na dopravu nákladu do Dánska, Afriky a na Stredný východ.
Začínal so zbraňami, ktoré predal bývalým zákazníckym štátom Sovietskeho zväzu, ktoré sa nástojčivo dožadovali nových dodávok, no potom prešiel na diamanty, mrazené kurence, kvety, ba dokonca mierotvorcov OSN, francúzskych vojakov a africké hlavy štátov (v rámci typického príkladu svojho obchodného pragmatizmu Bout prepravil konžského diktátora Mobutu Sese Seka do bezpečia po tom, čo jeho nepriateľov zásoboval zbraňami, aby ho mohli zvrhnúť).
V roku 2000 Bout zo svojej základne v Spojených arabských emirátoch riadil najväčšiu prevádzku obchodu so zbraňami na svete, od Afriky cez Stredný východ až po Afganistan. Bol známy ako Poštár, niekto, kto mohol poslať čokoľvek kamkoľvek; bol dokonca dosť solventný a dôvtipný, aby slúžil klientom ako libérijský diktátor Charles Taylor zadarmo, len s prísľubom budúcich obchodov.
"Bout bol geniálny," ako tvrdí Gayle Smith z NSC. "Keby bol obchodoval s legálnymi komoditami, považovali by ho za jedného z najskvelejších obchodníkov sveta. Je to fascinujúca, ale deštruktívna osobnosť. My sme sa snažili prinášať mier a Bout prinášal vojnu. "
Viktor Bout v Kongu.
K jeho obrovskému majetku patrí aj nemalá flotila lietadiel.
Upútanie pozornosti
Úspech však priniesol nové výzvy, ako napríklad úlohu vysporiadať sa s pozornosťou výzvedných služieb a s politikou OSN "menovať a pranierovať" pašerákov zbraní, ktorí porušovali sankcie OSN. Medzinárodná kampaň proti nemu vyvrcholila správou Bezpečnostnej rady OSN o porušení sankcií v Libérii v októbri 2001, kde sa detailne opisovali Boutove aktivity, jeho lietadlové flotily a jeho medzinárodní obchodní spoločníci (vrátane slovenského Petra Juska).
Kampaň však zlyhala, lebo Bout spáchal tieto zločiny mimo dosahu zákonov USA, a iné štáty neboli ochotné zakročiť proti nemu. Keď Belgicko vydalo medzinárodný zatykač na Bouta vo februári 2002 za pašovanie diamantov a prepieranie špinavých peňazí vo výške 350 miliónov USD, Bout bol v bezpečí v Moskve pod ochranou ruskej lvády. Koncom roku 2002 poprelo ruské ministerstvo zahraničia, po priamej otázke, či je Bout v Rusku, jeho prítomnosť, hoci v ten istý deň on sám poskytol interview naživo z rozhlasového štúdia v centre Moskvy. Na druhý deň predstavitelia vlády pripustili, že sa možno nachádza v hlavnom meste, ale vraj nespáchal nič zlé.
No odborníci na obchody so zbraňami spolu s nezávislými skupinami ako Amnesty International sa nazdávajú, že vlády a medzinárodné organizácie vrátane amerických NATO a OSN nikdy vážne nemienili zabrániť Boutovi v činnosti. Vzhľadom na globálny nedostatok dopravných lietadiel a na ohromný dopyt po logistike na miestach ako Irak a Afganistan sa zdá, že tí, čo viedli kampaň za skrotenie Bouta v 90. rokoch, sú teraz radi, že môžu využívať jeho služby.
Od invázie do Iraku v roku 2003 absolvovali Boutove lietadlá stovky letov do irackého Bagdadu a afganského Bagramu, vezúc okrem iného náklady Federal Expressu pre vojnové letectvo USA, stany pre americkú armádu a vybavenie a personál na ropné polia pre KBR, filiálku haliburtonskej firmy blízkej viceprezidentovi USA Dickovi Cheneymu, ktorý vedie rekonštrukciu Iraku.
Niektoré Boutove firmy dostali medzičasom zákaz dodávať americkým agentúram a v apríli 2005 dopadli na tridsať takýchto spoločností sankcie. Uplatnenie takýchto krokov si však vždy vyžiadalo celé mesiace, čím Bout získal čas na preregistrovanie svojich lietadiel na nové firmy a na to, aby previedol svoje majetky zo starých firiem, takže zákazy predstaviteľov USA a OSN sa napokon týkali len prázdnych obalov.
"Neodchádza. Iba stále mení svoje lietadlá a registrácie v nádeji, že prečká záujem, ktorý sa za ním ťahá", ako prezradil istý európsky zdroj vojenskej rozviedky. "Zatiaľ sa mu to darí."
Červená diera
Naozaj sa zdá, že Bout prežil podrobné vyšetrovanie. CIA už nemá vyčlenených zamestnancov, ktorí by ho monitorovali, zatiaľ čo belgické vyšetrovanie vyšumelo do stratena. Hoci oficiálne má zákaz cestovať od OSN, v roku 2006 ho videli v Bejrúte. Lee Wolosky, bývalý predstaviteľ NSC, ktorý vystopoval Bouta, hovorí s trpkou iróniou, že je ,zdanlivo nevysvetliteľné', že vláda USA obchodovala s medzinárodnou zločineckou organizáciou.
Pokiaľ ide o Bouta, tlači prestal poskytovať rozhovory. Všetci sa dohadujú prečo; možno publicita škodí jeho obchodom. V rozhovore, ktorý poskytol v roku 2003 Landemsanovi, povedal: "Keď som sa zobudil po 11. septembri 2001, zistil som, že som prvý po Usámovi..."
Možno to škodí aj jeho zdraviu. "Keby som vám povedal všetko," povedal raz a ukázal si na stred čela, "presne tu by som mal červenú dieru."
Zdroje:
Peter Landesman, Arms and the Man, New York Times Magazine, August 17, 2003; Douglas Farah and Kathi Austin, Viktor Bout and the Pentagon , New Republic, January 12, 2006; Douglas Farah and Stephen Braun, The Merchant of Death, Foreign Policy, Nov./Dec. 2006; UN Security Council Report on Sanctions Busting in Liberia, October 2001.
