Jsme tady je už siedma kniha ostravského prozaika Jana Balabána. Jeho meno však v Česku zarezonovalo len nedávno, v súvislosti s knihou Možná, že odcházíme, ktorá bola nominovaná na Štátnu cenu za literatúru, vyhrala v ankete Lidových novin Kniha roka 2004 a nakoniec v roku 2005 získala ocenenie Magnesia litera.
Balabán je autorom zbierok poviedok, ale aj románov. V obidvoch prípadoch má tendencie rozprávať v kratších epických celkoch, epizódnych príbehoch postáv, ktoré navzájom prepája. Už názov Jsme tady cituje poslednú vetu románu Kudy šel anděl. Zdá sa, že Jan Balabán píše jednu knihu, s výraznými autobiografickými črtami, silne zviazanú s koloritom Ostravy, autentickú, plnú osobných priznaní a intenzívneho hľadania zmierenia.
Každá z desiatich poviedok má vlastný dejový rámec, v každej z nich sa vo väčšej či menšej miere objavuje aj postava Emila, ktorá z nich vytvára ďalší nadradený celok. Sú to príbehy Emilovej rodiny a priateľov, ktoré nám postupne skladajú predovšetkým príbeh tohto hrdinu. Inak to asi ani nie je možné. Všetky postavy sa nachádzajú v zlomových a kritických situáciách, ktoré sú spojené s precitnutím v samote a koncentrovanou introspekciou.
Hraničné momenty umožnia Balabánovi prekročiť hranice Ostravy, hranice súčasnosti, citlivo a poučene uchopiť stredoeurópsky priestor, jeho históriu a opäť ho identifikovať v Ostrave.
„To je typické, typické pro vás Středoevropany. (...) Myslím tolik bolesti, tolik deprese a skoro žádný děj. Jakoby pro příběhy nebyl prostor,“ hovorí Američanka Patricia, po matke Nemka zo Sliezska, ktorej príbeh (Vděčná smrt) knihu otvára a napokon aj ukončí.
Cez umierajúcu komunistickú herečku Alexandru (Oblak), priateľov (Světlana a Viadačka), brata Hansa (Most) a sestru Kateřinu (Mléčná dráha) sa dostávame k príbehu Emila, ktorého v poviedke Tchoř nachádzame na pokraji samovraždy.
V požičanej chalupe sa snaží poslednýkrát preniesť cez problematické vzťahy s najbližšou rodinou, predovšetkým so svojím bratom Hansom, otcom a synom Markom. „Ale já takhle zpatlaně, opilecky do hluchého telefonu, tak já tvořím, jenom v těch svých dutinách alkoholické lítosti.“
Pocit nedostatočnosti, zlyhania v očiach otca sa takmer identicky odzrkadľuje aj vo vzťahu k Emilovmu synovi. Môžu vôbec naše vzťahy s deťmi ostať nepoznačené našimi vzťahmi s rodičmi?
Predposledná poviedka Dona nobis pacem, ktorá je príbehom práve Emilovho syna Marka, hľadá odpovede aj na tieto otázky.
Najnovšia kniha poviedok Jana Balabána je zmierlivejšia ako tie predchádzajúce. Autor umožnil svojim postavám nachádzať aspoň čiastočnú útechu, nevyhnutnú katarziu. Hoci je smrť v tejto zbierke príliš častým motívom a mohlo by sa zdať, že záverečné konštatovanie: „Ale tvůj život ještě není celý. Ještě tu jsi,“ sa celkom neubránilo pátosu, z kontextu Balabánovho rozprávania je zrejmé, že nenaznačuje jednoduché a lacné východiská.
Jan Balabán: Jsme tady
(Příběh v deseti povídkách)
Host, Brno
Autor: Katarína Kucbelová Autorka je spisovateľka
