„Stála som vo foyeri, keď sme 12. mája 2000 otvorili. Bolo veľmi emotívne vidieť, ako sa davy ľudí vrútili dnu. Zdá sa, že Londýn takúto galériu potreboval,“ hovorí Sylvia Lahav, šéfka vzdelávacieho oddelenia v Tate Modern. Spolu s Rebeccou Sinker prichádzali na Slovensko pre projekt Bližšie k múzeu, ktorý inciovali British Council a Nadácia Centrum súčasného umenia.
Elektráreň pri Temži
Nie každý bol v prípade Tate Modern od začiatku presvedčený, že nový priestor na prezentáciu moderného svetového umenia má vzniknúť prestavbou starej elektrárne na južnom brehu Temže. Mnohí členovia správnej rady Tate by radšej dali prednosť nejakej peknej novej budove, akú dostali napríklad Newyorčania v podobe ich Guggenheimovho múzea.
Nakoniec však v prospech prestavby rozhodla menšia finančná náročnosť. Až dnes, po úspechu Tate Modern, začínajú s prípravou úplne nového priestoru, prístavby k Tate Modern.
Výhodou miesta na brehu Temže oproti Katedrále sv. Pavla bolo dobré dopravné napojenie. Galéria sa navyše stala centrom regenerácie priemyselnej štvrte okolo, takže túto myšlienku podporilo aj mesto Londýn.
Čo potrebujú taxikári
Od nápadu, aby sa osamostatnili zbierky umenia 20. storočia, až po otvorenie novej galérie uplynulo takmer desať rokov. Samotná rekonštrukcia opustenej technickej pamiatky však trvala len necelé tri roky.
Lahav spomína, že verejnosť sa začala o novú Tate zaujímať okamžite po tom, čo sa rozhodlo o jej špecifickom umiestnení. Na jej mediálnom imidži však pracovali celé oddelenia.
V galérii mali napríklad samostatného pracovníka na prácu s obyvateľmi danej štvrte, aby sa aj oni cítili zapojení do procesu vzniku nového kultúrneho centra.
Keď zistili, že taxikári majú problém novú galériu nájsť, urobili pre nich špeciálny večer.
„Máme veľmi silný marketing, pracuje tam asi 25 ľudí. V oddelení, ktoré získava sponzorov, je ich možno aj štyridsať,“ hovorí Lahav.
Ročne navštívi galériu takmer 5 miliónov ľudí.
Žiarlivá sestra
Diela moderných umelcov prirodzene lákajú aj turistov, no podľa Lahav tvoria až tri štvrtiny návštevníkov domáci. „Múzeum musia ľudia považovať za svoje. Len čo sa stane galéria vaším miestom, vraciate sa do nej,“ hovorí zo skúsenosti.
Ani úspech nie je však jednoduché manažérsky zvládnuť, galéria sa vysokému počtu záujemcov musí prispôsobiť aj na veľmi praktickej úrovni. „Na začiatku si niektorí mysleli, že k Tate patria len elegantné reštaurácie s čašníkmi. Bufety sa im zdali neestetické. Dnes máme samoobslužné kaviarne na každej úrovni našej galérie,“ smeje sa Lahav.
Rebecca Sinker pracuje v „starej“ Tate Britain, ktorá po zriadení Tate Modern tak trochu zazerala na svoju mladšiu sestru. „Preniesli sme sa už cez pocity žiarlivosti, vieme o svojich výhodách bez toho, aby sme sa štylizovali do nemilovaného dieťaťa,“ hovorí.
Pripomína, že návštevníci starej Tate Britain oceňujú napríklad väčší pokoj v expozíciách.
Špecifiká Slovenska
Cieľom ich projektu Bližšie k múzeu, ktorý organizovali na Slovensku, bolo podporiť vzdelávacie aktivity v našich výstavných priestoroch. K nepriamym výsledkom patrí množstvo atraktívnych projektov, ktoré účastníci realizovali v našich múzeách a galériách. Inšpirovali sa pri nich zahraničnými príkladmi.
Situácia v múzeách je podľa britských lektoriek všade podobná. „Všetci sa musíme zmestiť do rozpočtu, či je už väčší, alebo menší. A všetci chceme získať svoje publikum,“ hovorí. V Británii sa viac pracuje s multikultúrnym publikom.
„Vaši kurátori nám stále hovorili, že toto na Slovensku nemusia riešiť. Odpovedala som, že ešte nie,“ hovorí Lahav.
