Na prístupovom mostíku začalo byť rušno vždy v podvečer, tesne pred predstavením. Divákov vpúšťali po jednom na loď samotní herci v čiernych kostýmoch a bielych maskách.
Prechod ponad vodu bol malým divadelným krstom v podobe krátkych dialógov budúcich divákov s budúcimi účinkujúcimi. Stačilo gesto, mimický posunok alebo nejaké univerzálne slovíčko a hneď bolo jasné, ako ste naladení.
Nevyhli ste sa pohľadu do tváre ukrytej v škraboške, letmému dotyku s cudzím telom, venovali ste pohladenie plačúcemu klaunovi a priateľsky podali ruku tomu veselému. Dokonca ste si mohli zamávať americkou zástavou a zakričať „I love George W. Bush“. Alebo aj niečo iné. Mohli ste urobiť, čo vám práve napadlo, na čo ste mali chuť.
Ako ďaleko je Amerika
Do útrob lode teda vchádzame v nahodenej atmosfére. Napravo lodná reštaurácia a bežní návštevníci, naľavo schody do suterénu, ktorý sa na chvíľu stane divadelným stanom. Tí, čo nás vítali, už prichádzajú na scénu.
Každý z nich groteskne stvárňuje jedno písmeno. Svoje. Až po chvíli sa zo živých hlások rodí Franz Kafka. Bude to jeho Amerika. Teda príbeh šestnásťročného Karla Rossmana, ktorého poslali chudobní rodičia do Ameriky, pretože ho zviedla istá slúžka a mala s ním dieťa. Každý z hercov hovorí vlastným jazykom, pohybujeme sa však v rovine symboliky, pantomímy a rečových hier. Vyslovené sú len potrebné súvislosti a niekoľko myšlienok, ktoré Kafkovho hlavného hrdinu charakterizujú.
Rozličné jazyky rozličných nositeľov, ktorí predstavujú Ameriku plnú prisťahovalcov v kritickej podobe, sa stretávajú vo chvíli, keď sa Karl Rossman učí po slovensky povedať: človek klame čo najmenej, len keď čo najmenej klame, a nie vtedy, keď má na to čo najmenej príležitostí. Spočiatku mu to nejde, ťažko sa krajine všetkých možností prispôsobuje. Napokon sa ako-tak asimiluje.
Svätá pravda ampliónu
Koncepcia predstavenia dovoľuje modifikovať jazykové možnosti predstavenia podľa toho, v akom regióne sa práve hrá. Každá krajina sa tak na chvíľu stáva Amerikou. Dobrý nápad. A je príznačné, že Kafkovo dielo poskytuje slobodný priestor na vymýšľanie. Niečo o tom vie aj jeho vydavateľ Max Brod, ktorý svojho času Kafkovu Ameriku s pôvodným názvom Nezvestný podrobil svojim niekoľkým tisícom zásahov.
Ako „slovenský most“ poslúžil bratislavskému predstaveniu Lukáš Latinák z divadla Astorka. S bohémskym výrazom a barlami, ktoré boli rekvizitou i nevyhnutnou výbavou, bol na javisku dominantnou postavou. V jeho dovysvetľujúcich replikách však bolo najmenej cítiť zohratie s tímom, oproti ostatným členom súboru z neho vyžarovalo akosi menej espritu.
Nič to, s okom prižmúreným pred letným slnkom to možno prijať ako zámer. Veď Amerika symbolizuje aj trpkú príchuť slobody, ktorá plodí neistotu. A nakoniec, predstavu o slobode nemal ani jeden z účinkujúcich. Dokonca sa vyzvedali aj publika, ako to s ňou je. A tesne pred rozlúčkou to vyhlásili ako svätú pravdu do svojho ampliónu.
