Prvý film ste nakrútili v sedemnástich a posledný, keď ste mali 27. Napriek tomu ste dodnes populárny. Ako to robíte?

Neviem. To je asi otázka pre niekoho iného. Možno je to tým, že som nerobil hlúposti a neliezol som do hlúpych programov a seriálov. Nechal som legendu žiť. Tie filmy, v ktorých som hral, neboli také zlé, preto sa stali legendou.

Nezabúda sa na vás najmä pre váš spôsob života? Dávate bulváru veľa príležitostí, aby sa o vás písalo, čím si pridávate na popularite.

To si nemyslím. Naopak, ja sa bulváru vyhýbam. Nikto v skutočnosti nevie, kto som, aký som, s kým žijem, s kým bývam... Zistil som, že s bulvárom "musím" držať nepísanú dohodu a byť s ním zadobre. Ja im dám to, čo chcú, a oni mi dajú pokoj. Nevŕtajú do môjho súkromného života. Funguje to lepšie, ako by som ich mal presviedčať, že nie som barový povaľač..., že som v skutočnosti iný. Ja som si už na imidž, ktorý mi bulvár vytvoril, zvykol. Skrývam sa zaň a chránim si aspoň kúsok súkromia.

Playboy, barový povaľač a kráľ večierkov. Taký obraz máte podľa médií. Potrebujete sa skrývať? Skutočný Sagvan Tofi by nebol pre ľudí taký zaujímavý?

Zo šoubiznisu som vypadol pred mnohými rokmi, ale bulvár mi stále nedal pokoj. Snažil som sa im vysvetľovať, že ten imidž nie je pravdivý. Nepochodil som. Aký v skutočnosti som, nikoho nezaujíma. Ľudia a novinári ma chcú takéhoto. Nezostalo mi nič iné, ako sa s tým zmieriť. Som asi nejaký úkaz, napriek tomu, že nie som v šoubiznise, nikam sa nepchám... stále sa o mne píše, i keď nič nerobím.

Aký je skutočný Sagvan Tofi?

Som normálny a úplne v pohode. Som nezávislý a nedám sa nikým a ničím ovládať. Obklopujem sa ľuďmi, s ktorými chcem pracovať. Sloboda je pre mňa najdôležitejšia, v práci, ale aj v živote. Paradoxne mi slobodu dáva ten Sagvan, ktorého poznáte z bulváru. Určite nie som barový povaľač a playboy. Keby som bol, nemal by som z čoho žiť, kupovať si autá, chodiť na dovolenky. Keby som spával každý deň s inou ženou, asi by som nemal dlhoročné vzťahy, ktoré som mal. To by nešlo.

Nešlo? Veď hovoríte, že žiadnej partnerke nedokážete byť verný.

Jasné, že by to išlo. (smiech)

Šestnásť rokov sa nevenujete herectvu. Nebola príležitosť si zahrať? Veď v Česku sa nakrúcajú aj zahraničné filmy.

Mal som dosť ponúk hrať. Určite som niektorých režisérov a scenáristov nahneval, pretože som odmietal hrať v zlých filmoch. Je síce pravda, že v Čechách sa nakrúcajú filmy, ale z celkového počtu sú len dva dobré. Pre Nemcov som nakrúcal trojdielny film, ale nehral sa v Čechách ani na Slovensku. Pre mňa bolo najdôležitejšie zarobiť peniaze, aby som mohol byť slobodný. Z herectva sa to nedalo. Nedokázal by som zarobiť toľko, aby som mohol byť taký slobodný, ako som dnes. Herectvo je neslobodné v tom, že musím čakať, kým mi niekto niečo dá, a to sa mi nechce. Nepotrebujem sa nikomu doprosovať.

Na konzervatóriu vás považovali za talentovaného herca.

To áno. Keby ma dokázali zaplatiť, hral by som. Snažil by som sa vložiť do toho všetok svoj talent a energiu. Tie filmy také dobré nie sú a nie sú ani dobre zaplatené. Preto radšej nehrám. Radšej nech ma všetci vnímajú ako herca, ktorý hral vo filmoch síce dávno, ale v dobrých.

Čím sa teda živíte?

Mám sa dobre.

Hanbíte sa za to, čo robíte?

Teraz prichádza ten Sagvan, barový povaľač, ktorý nič nerobí.

České médiá o vás píšu, že ste sa živili ako kšeftár s autami, drogami. Dokonca ste pracovali aj ako gigolo. Čo je na tom pravdy?

To sú nepravdy. Viete si predstaviť, že by som s mojou tvárou mohol robiť niečo nelegálne? Keby som ukradol v samoobsluhe čokoládu, som na titulnej strane v Blesku. Skrátka by som nemohol robiť niečo nelegálne. Nie som hlúpy a peniaze sa dajú zarobiť aj inak a normálnym spôsobom.

Tak prezraďte, čím sa živíte?

Nechcem sa o tom baviť. Je to moja vec. Je to mimo šoubiznisu. Ani ja sa vás nepýtam, čo robíte vo voľnom čase. O.K. Toto tu je Sagvan Tofi, ten, čo hral v tých filmoch. Ostatné je moja vec. Ja vám nepoviem, či mám rodinu, či mám deti, či mám priateľku, čo robím. Na Slovensku a aj v Čechách ľudia stále nadávajú na bulvár, teda tí, o ktorých bulvár píše. Ale keby nechceli, nepísal by o nich. Proste chcú reklamu, tak bulváru poskytujú informácie o svojej rodine, deťoch... Ja to nerobím a nepoviem to ani vám. Nikto sa nedozvie všetko o mojom súkromí. Nie je to ľahké, ale snažím sa uchrániť sa. Mne stačí, keď ma ľudia poznajú ako Sagvana z bulváru.

Vaša mama je Češka a otca prezentujete ako cudzinca. Prečo o ňom nechcete hovoriť?

Je cudzinec. Nemám problém o ňom rozprávať. Mne nejde matematika a podobné veci. Otec je v tomto šikovný, ale zdedil to po ňom len môj brat, ktorý je pragmatik. Ja som emotívnejší, empatickejší a kreatívny. Otec je inžinier, hovorí šiestimi jazykmi... Nemám potrebu viac o ňom prezrádzať, pretože naši rodičia sa rozviedli a mňa vychovával nevlastný otec.

Ako dieťa ste žili v Bagdade. Aké ste prežili detstvo?

Môj otec tam pracoval a my sme s ním cestovali. Detstvo som mal fajn. Odmalička sú ľudia, ktorí ma môžu a potom sú tí, ktorí ma nemusia. Neexistuje nič medzi tým. Tak ma vnímali učiteľky v škole, kamaráti i kolegovia. Ako dieťa som mal problémy aj so svojím temperamentom. Bol som hyperaktívny a mama musela často chodiť do školy. Chodil som aj k psychologičkám a tie spolu s mamou za mňa bojovali, aby ma neumiestnili do osobitnej školy. Neučil som sa úplne zle, nikdy som neprepadol. Len som bol hyperaktívny a to mi asi zostalo dodnes.

Ako ste sa dostali na konzervatórium?

Konzervatórium bola pre mňa jedna veľká úľava. Tam som dokázal zúročiť svoj temperament aj hyperaktivitu. Boli tam rôzni exoti, ktorí sa mi dosť podobali, rozumeli sme si. Profesori nám odpúšťali niektoré veci, ktoré by sa v normálnej škole neodpustili.

V sedemnástich ste nakrútili prvý film, Vítr v kapse. Spolu s Lukášom Vaculíkom ste sa stali v Československu veľmi populárnymi. Nestúpla vám sláva príliš do hlavy?

Svoju horúčku zo slávy som si prežil v sedemnástich. Zvykol som si na to. Zistil som, že to nie sú len plusy, ale aj veľa mínusov. Musel som si dať pozor na to, čo robím, lebo stále niekto čakal na moje chyby a prešľapy. Myslím si, že to prišlo práve včas. Horšie by bolo, keby sa mi to stalo v tridsiatke, asi to nerozchodím."

Z herca sa stal spevák. Ako si spomínate na toto obdobie?

Až tak som to neprežíval. Ľudia ma poznali. Nebol som už len herec, ale i spevák. Nahral som pár skladieb, vyhral nejaké hitparády, nahral platne. Potom som sa na to vykašľal. Bol som už dosť slávny. Sláva pre nás je Slovensko a Česko, ďalej nás už nikto nepozná. Takže to vlastne ani nie je sláva. Zistil som, že z toho nezarobím milióny dolárov.Tak som sa na to vykašľal.

Na večierkoch či z nostalgie spievate stále rovnakú pesničku - Dávej, ber. Ste ako u nás súrodenci Hečkovci, ktorí tiež spievajú hity staré desaťročia.

Ja takmer vôbec nespievam.

Pred pár dňami ste spievali na semifinále Celebrity campu.

To áno, lebo si to tak vymyslel režisér. Bolo to naozaj skôr z nostalgie. Nech je zábava.

Nechceli ste sa k spevu vrátiť?

Nie. Nemám motiváciu. Pre peniaze to robiť nemusím. Dnes je tu dosť spevákov, tak nech si to odspievajú. Zaujíma ma film, to mi stačí. Skladbu by som naspieval jedine k filmu, alebo nejaký dobrý duet. To nevylučujem. Vydať album je v mojom prípade tlačenie na pílu. A na to nemám dôvod.

A v čom máte motiváciu?

Baví ma kreatívna práca. Baví ma vymýšľať reklamy a to súvisí aj s mojou prácou. Teraz som prezradil, čo som nechcel.

Takže sa živíte reklamou?

(smiech) Áno. Mám reklamnú agentúru a producentskú spoločnosť. Režírujem aj videoklipy, napríklad Jankovi Ledeckému. Píšem scenáre a kamerujem. Dokonca píšem články, stĺpčeky do jedného bulvárneho časopisu. Vyšla mi kniha. Robím si z českého šoubiznisu zábavu. Píšem pre bulvár, ktorý o mne toľko píše. Raz mi prišla ponuka, aby som písal stĺpčeky. Povedal som si, že je to dobré, že do toho idem. Je to zábava. Nikto sa mi do toho nestará a píšem tam už tri roky.

Ako vnímate slovenský šoubiznis?

Máte to podobné ako my. Akurát je menší. Myslím si, že máte lepších muzikantov a hudba je tu lepšia. Máte aj talentovaných hercov, ale majú smolu, že sa tu nič nenakrúca. Chodia síce k nám, ale ani u nás sa nič poriadne nenakrúca. A ešte sa mi páčia slovenské dievčatá.

Kto z muzikantov vás oslovil?

U nás je muzika zamrznutá. Je to tragédia, nedá sa to počúvať. Dokola to isté. Prídem na Slovensko, zapnem rádio a každého sa pýtam, čo je to? Je to dobré. Keď budem robiť film, alebo ak dá Boh, že by som chcel ešte robiť muziku, tak určite na Slovensku a so slovenskými muzikantmi.

Aj z vášho nového kamaráta sa stal muzikant. Páči sa vám hudba Karola Kučeru?

Páči sa mi jeho hudba. On je do U2. Na Filipínach mi ich stále pchal do ucha, ako blázon. To ho dosť ovplyvňuje. Ale je to v poriadku, každého niečo ovplyvňuje. Myslím si, že bude mať skôr problém s tým, že je tenista. Neviem, či ľudí presvedčí, že to s hudbou myslí vážne. I keď ja viem, že áno.

Máte nesplnené sny, túžby?

Nie, ja si svoje sny plním, a preto som šťastný. Chcel by som však produkovať film, v ktorom by som si azda aj zahral. Bolo by to fajn. No chýbajú sponzori. Dúfam, že sa to v najbližších mesiacoch, či rokoch podarí.

Prejdime ešte k ženám vášho života...

... jasné, to nemôžeme vynechať.

Mňa skôr zaujíma, či veríte, že raz nájdete ženu, s ktorou by ste chceli zostarnúť?

To teda neviem. Ani neviem, či tomu verím. Buď nejakú nájdem, alebo budem starnúť s rôznymi ženami. To pre mňa nebude problém, určite si poradím.

Nechýba vám rodinný život, deti?

Nie nechýba. Ako viete, že nemám deti?

Pýtam sa. Doteraz som sa o žiadnom nedočítala.

Nie, nechýba. To však hovorím tak, že možno nejaké deti mám. Deti sú super, bomba. Neverím na celoživotné vzťahy, na manželstvo. Tomu neverím práve preto, že takmer všetci moji kamaráti sú rozvedení. Deti sú fajn a myslím si, že ľudia by práve kvôli nim mali prekonávať krízu vo vzťahu. Ony totiž za nič nemôžu. Ak ich nemám, tak by som ich určite chcel. (smiech)