Nijak ma neznepokojuje ani to, že krásne, ale zaostalé letovisko Soči má byť centrom svetového zimného športu. Veď občania čiernomorského pobrežia na tom len získajú. Vraj im postavia maličké metro, vybudujú asfaltové cesty, štadióny, hotely, parkoviská a dokonca sa hovorí o umelých ostrovoch.
Uznávam, že vystúpenie prezidenta Vladimira Putina v Guatemale bolo dôstojné, jeho správanie bolo noblesné a jeho francúzština i angličtina ušli. Skôr zábavná než nevkusná mi pripadala šou, pre ktorú sa cez oceán v obrovskom lietadle Ruslan prepravili umelé klzisko, dvorní trpaslíci a laserový ohňostroj.
A tak jediné, čo ma na celej veci znervózňuje, je premárnená príležitosť. Koľko kritiky vyslovili západní politici ohľadne porušovania ľudských práv v Rusku. Koľko odporcov Putina muselo ujsť do zahraničia a nič. Na žiadnu z výčitiek však Moskva nereaguje, pretože si je istá sama sebou, svojím plynom, ropou, a teraz i olympiádou.
Zväčšené sebavedomie je hlavným výsledkom prezidentovania Putina. Lenže, keď sa z komplexu menejcennosti rovnými nohami skočí do pocitu nadradenosti, môže z toho byť oštara. Olympijskí hodnostári vraj neznášajú politiku. Keď sa pred 27 rokmi konala olympiáda v komunistickej Moskve a tí, ktorí mali žalúdok sa na nej zúčastniť, radšej nič nepočuli o politických väzňoch, či totalitnom terore.
Olympiáda v Moskve dokázala, že šport je cestou k zbližovaniu národov, nech už si tie národy do čela volia hocijako veľkých zločincov, šialencov alebo naopak géniov.
