Nie, milión päťstotisíc divákov ešte nie je konečné číslo. Vratné lahve sa v Česku hrajú od marca, ale v Karlových Varoch sa na ne v podstate nedalo dostať. Festivalové deti sa správali, akoby sa nový film Svěrákovcov dal vidieť len tu a teraz, a spred zatvorených dverí kinosál odchádzali mrzuté a sklamané.
Vratné lahve boli najobľúbenejším diváckym filmom a Zdeněk Svěrák dostal aj zvláštne uznanie za scenár. „Ďakujem porote, že ocenila také samotárske a úmorné remeslo,“ vravel svojím nežným, rozprávkovkým hlasom.
Koľko mal s týmto príbehom starostí, vie najlepšie jeho syn, režisér. Vysvetľoval nám: „Ockovi písanie scenárov trvá dlho, ešte keď mu ich stále vraciam. Vždy sa pri nich psychicky aj fyzicky vyčerpá. Do každej postavy musí vstúpiť a ak chce za ňu niečo povedať, musí to cítiť spolu s ňou. A keďže je veľký prežívač, v srdci mu to poriadne pumpuje a telo sa rozvibrováva.“
Humor ide cez filter
Úplný pokoj nemal Zdeněk Svěrák ani po dokončení filmu. V Karlových Varoch ho čakalo prvé premietanie v otitulkovanej verzii, a z nej mal trochu obavy. „S anglickými titulkami som už videl niekoľko našich filmov, takže si viem predstaviť, čo to urobí s Lahvami. Titulok musí byť stručný, a nie každému prekladateľovi sa podarí v tej stručnosti zachovať aj vtip. Pre mňa, scenáristu, sú titulky filtrom, v ktorom sa stráca humor. Preto sa obávam, že náš film si poriadne vychutnajú iba Česi a Slováci.“
Ak Zdeněk Svěrák hovorí o humore, je to samozrejmé – Vratné lahve sú komédiou. Lenže ich príbeh vychádza zo smutného základu. Že sa hlavnému hrdinovi Tkalounovi nechce zostať doma a stále hľadá nový džob, znamená i neľahké odkrývanie obáv zo smrti. Jan Svérák si dokonca myslí, že odpočítavanie konečnosti života musí byť pre jeho otca strašné.
Hádam preto, aby mu to trochu odľahčil, obsadil do vedľajších úloh partiu z divadla Járy Cimrmana. Napadlo mu to, keď pri čítaní scenára narazil na scénu „so skupinou dôchodcov“. Zdeněk mohol už iba konštatovať: „Chlapci úlohu radi prijali, a tak teda vo filme vystupujú ako dôchodcovia. Čo už ale vlastne naozaj sme.“
Nielen pre Cimrmana
Svěrákovci tento film dlho chystali a niekoľkokrát jeho príbeh prepisovali. Občas ich prepadla skepsa, či budú s príbehom nekonfliktného, starého, ale nezmieriteľného človeka v kine úspešní. Jan spomína: „Vraveli sme si, že ten ockov jemný humor a rozprávanie bez väčších a vážnejších drám by sa mohol páčiť aspoň milovníkom Cimrmana. Nakoniec sa ukázalo, že sa film páči aj mladým. Zrejme im presne niečo také vo filmoch chýba. To by mohlo ocka presvedčiť a nalákať, aby znovu niečo urobil.“
To však ešte iba uvidíme, Zdenek Svěrák sa totiž v Karlových Varoch tváril, že únava z nedávnej roboty ho stále neprešla. S celkom vážnou tvárou vravel: „Situácia v mojej duši sa nezmenila, stále nemám chuť písať nový scenár.“
Zatiaľ bude treba chodiť na Vratné lahve, v našich kinách sa začnú hrať od polovice budúceho týždňa.
Autor: Kristína Kúdelová Karlove Vary – Bratislava
