Dôchodcovské správcovské spoločnosti dali vo svojich začiatkoch stovky miliónov za inzertný priestor. V januári 2005, krátko predtým, ako začali prví klienti podpisovať zmluvy správcovským firmám, patrilo päť z nich do dvadsiatky najväčších zadávateľov reklamy. Len za tento jeden mesiac nakúpili mediálny priestor v hodnote podľa cenníka takmer 160 miliónov korún.
V štatistikách za január 2007 už v top dvadsiatke nenájdeme nijakú z nich. Klienti boli rozdelení, možnosť prestúpiť z prvého piliera uzavretá, príležitosť verbovať nových obmedzená. Zdalo sa, že toky inzertných peňazí z tohto prameňa nadobro vyschli.
Až kým ministerstvo práce neohlásilo svoj zámer na pol roka umožniť budúcim dôchodcom, aby si vybrali peniaze, ktoré doteraz v druhom pilieri nasporili. Ledva si otec vydýchol, že syn má Axu a môže sa začať strachovať, aby si peniaze nevybral a neprehral v bingu.
Ak návrh prejde, asi príde záplava kampaní, kde budú otcovia i babičky s tichou podporou rodinných psov presviedčať jeden a pol milióna klientov deesesiek, aby „volili istotu“, „mysleli na budúcnosť“ a dopriali si „zaslúžený dôchodok“. Okrem inzertných peňazí je tu aj šanca na vďačnú tému. Nič nepredá noviny lepšie ako spot: „Chcete dostať päťdesiattisíc korún na ruku? Klientom dôchodcovských spoločností poradíme, ako si vybrať svoje peniaze. Čítajte už zajtra.“ V skutočnosti nemajú médiá dôvod na radosť. Krátkodobý profit prevážia dlhodobé škody. Rad potenciálnych inzerentov bude totiž mať vážny dôvod pochybovať, či sa oplatí investovať milióny do reklamy v krajine, kde sa pravidlá menia uprostred hry.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME