konár a letí povetrím. Chlapec na korčuliach do babky strčí a posunie ju dopredu. Postrčenie stačilo na to, aby konár dopadol pol metra za nich. Babka sa nadýchla a spustila: „Ako si to dovoľuješ, ty pankhart jeden, somár debilný!“ Chlapec len pokrčí ramenami a potichu povie: prepáčte....
Príbeh druhý: nastupujeme do autobusu, už riadne prší. Polovica z nás nemá dáždniky, tá druhá sa ich ani neodváži použiť. Šofér otvorí dvere a hovorí: nastúpte, nech nezmoknete, zaplatíte potom. Kedy potom? Druhý raz, povie. Napriek tomu, že sme zmoknutí ako sliepky, sa usmievame. Prvá zastávka. Chlapec s dievčaťom, celí v čiernom, na uchu každý pol kila striebra, v obočí a v nose pírsing, chcú vystúpiť zadnými dverami. Chalan sa zháči, ide smerom k šoférovi a dá mu dvadsaťkorunáčku so slovami: ďakujeme, pán šofér, aj tak sme ušetrili...
Bol prvý, kto zaplatil. Jeho skutok si okrem mňa všimli a zopakovali ešte ďalší dvaja, obaja mladí výrastkovia.
Autor: Zuzana Bachratá
